ekonomika

Blog o španielskej občianskej  vojne z roku 1936  a o Slovákoch a Čechoch v nej

                V nasledujúcom blogu sa budem venovať téme španielskej občianskej vojne z roku 1936 a o Slovákoch a Čechoch v nej. Inšpiráciu na tému mi bolo rádio Slovensko a relácia Nočná pyramída. Táto relácia bola odvysielaná dňa 27. augusta 22:20 s moderátorkou Gabikou Angiaup a hostkou, historičkou Evou Škorvankovou z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

                Od vypuknutia španielskej vojny je už 85 rokov, vypukla 17.júla 1936. Je to jeden z najkrvavejších bojov 20. storočia. Skončila sa 1. apríla 1939. 

Otázka č. 1- Prečo je španielska vojna komplikovaná z Vášho pohľadu?

                Komplikovaná preto, lebo bolo tam veľa aktérov španielskej politiky. Odzrkadľovala zložitosť španielskej spoločnosti od konca 19. Storočia. Dokonca prebiehala vojna aj v republikánskom tábore, číže to bola vojna vo vojne. Z občianskej vojny sa tento konflikt premenil na medzinárodný konflikt.

Otázka č. 2- Kde sú hlavné príčiny konfliktu?

                Hostka povedala, že hlavnou príčinou boli občianske vojna z konca 19. storočia. 

                Španielsko malo skúsenosť s občianskymi vojnami od konca 19. storočia. Boli to vojny medzi 2 súperiacimi stranami o španielsky trón. Armáda bola v 19. storočí hlavným elementom vládnutia. Občania na ňu obracali celú svoju pozornosť. Korene španielskej občianskej vojny boli veľmi hlboké, speli aj zo situácie, ktorá sa vytvorila na začiatku 20. storočia. Španielsko postupne bohatlo a menilo to sociálnu štruktúru obyvateľstva. Pribudalo tovarenského obyvateľstva, pribudli aktivity odborového hnutia. Vidiecke oblasti boli naopak veľmi zaostalé. Mali stredoveké hospodárenie pôdy.   

Bola tam charakteristická obrovská chudoba roľníckeho obyvateľstva.

Otázka č. 3- Bol tam aj ten problém, že bohatstvo v Španielsku nebolo rovnomerne rozdelené?

Na jednej strane menšia časť obyvateľstva, ktorá vlastnila obrovské množstvo pôd, ale na druhej strane boli obyvatelia, ktorí pociťovali hlad.

                Dve podoby Španielska neboli o chudobe a bohatstve, ale skôr o zaostalom vidieku a modernejších mestských štvrtiach s väčším podielom vzdelaného obyvateľstva. Fenomén dvoch  rozdielnych španielskych území bol tam veľmi výrazne prítomný. Tým pádom sa vytvárala medzi týmito územiami bariéra, lebo tieto územia málo pramálo spoločného.

Otázka č. 4- Prečo bola španielska občianska vojna predohrou druhej svetovej vojny?

                Predznamenala vtedajšiemu ľudstvu, čo budú vidieť počas druhej svetovej vojne napríklad bola tam prítomná genocída domáceho obyvateľstva. Madrid na jeseň roku 1936 zažíva prvé bombardovanie civilného obyvateľstva. Počas prvej svetovej vojny sa odohrávali tiež kruté akcie, ale nemali takú podobu ako počas španielskej občianskej vojny. Zároveň španielska občianska vojna bola jednoznačne vojnou ideológii. Na jednej strane vojny bol Franco a jeho vojenská junta a na druhej strane vojny boli republikáni, ktorí sa považovali za zlých. Španielsko malo podoby liberálne, slobodomurárske a republikánske.

Otázka č. 5- Čo plynulo z reforiem, ktoré boli prijaté v roku 1931?

                Obdobie druhej republiky začína rokom 1931 po páde diktatúry. Druhá republika začínala s obrovským nadšením a táto republika stelesňovala Španielsko rozdelené na dva tábory. Azanova vláda bola zjednodušene povedané ľavicová. Bola centristická, moderná, liberálna a k tomu sa viažu reformy, ktoré táto vláda uskutočňovala. Kľúčovou reformou bola reforma obmedzenia katolíckej cirkvi v Španielsku. Bola tam snaha obmedziť ich majetkovú tržbu. Katolíci na základe tejto reformy  nemohli od štátu dostávať príspevky. Bola tam snaha o vytlačenie cirkvi zo školskej politiky. Boli tam snahy kontrolovať jezuitsky rád, boli tam snahy obmedziť politické angažovanie najmä vyšších duchovných v španielskej politike.

Otázka č. 6- Dá sa odhadnúť aký majetok vtedy cirkvi mali?

                Cirkvi patrili medzi najväčších vlastníkov pôdy a majetku v Španielsku. Katolícka cirkev mala neuveriteľne dôležitú úlohu v španielskej politike. Katolícka cirkev úplne ovplyvňovala verejnú mienku. Na začiatku 20. storočia bolo 60 % španielskeho obyvateľstva negramotných, tak cirkev mala totálnu kontrolu nad životom týchto ľudí. Organizovala rôzne festy, to sú všetko cirkevné sviatky. Liberálni politici ukazovali, že vplyv cirkvi na španielsku spoločnosť je veľmi negatívny. Táto cirkev v Španielsku bola orientovaná konzervatívne, monarchisticky. Odchod kráľa a vyhlásenie republiky automaticky znamenal konflikt s katolíckym duchovenstvom.

Otázka č. 7- Ako ľudia reagovali na tieto reformy?

                Dôležité je povedať, že cirkevné reformy boli vnímané španielskou spoločnosťou ako menej dôležité. Oveľa väčší dôraz bol prikladaný k agrárnej reforme, ktorú spustila Azanova vláda. Táto reforma mala za cieľ zlepšiť sociálne postavenie obrovského množstva  bezzemkov, ktorí v Španielsku žili. Boli to ľudia, ktorí nemali akúkoľvek pôdu. Vtedy boli ceny práce agrárnych robotníkov znižované  na úplne dno. Cieľom Azanovej vlády bolo zabezpečiť výkup pôdy. Výkupovať pôdu mohol len štát, štát na to nemal prostriedky zároveň veľkí držitelia pôdy sa pôdy nechceli vzdávať, takže bol tam jeden začarovaný kruh. Jedným z neúspechov Azanovej pôdy bolo, že neuspokojil týchto agrárnych robotníkov. Tretí reformný balík sa týkal armády. Republika chcela uzavrieť armádu, uzavrela dôstojnícke školy. Republikáni si sami začali budovať opozíciu v rádoch republikánov. Je dôležité povedať, že podobne ako cirkev, tak aj armáda mala špecifické postavenie v španielskej spoločnosti. V 19. storočí mala armáda dôležitý politický faktor. Španielska armáda bola v 19. storočí trochu liberujúcim prvkom španielskej spoločnosti, všetko sa zmenilo po prehratej bitke s USA v roku 1898, kedy Španielsko stratilo posledné svoje impérium. Armáda vyvolala obrovskú hanbu v spoločnosti, španielska armáda bola priviligovaná. Všetko sa zopakovalo v roku 1921, kedy armáda utrpela v Maroku katastrofálnu porážku. Potom prišla diktatúra a armáda to prežila. Vojenskí dôstojníci boli prítomní v rádoch spoločnosti a veľmi ťažko znášali utláčanie republikánov. Prvý pokus o povalenie republiky bolo uskutočnené dôstojníkmi v roku 1932.

Otázka č. 8- Kto všetko bol v tábore republikánov a v tábore nacionalistov?

                Tábory boli veľmi rôznorodé. Predstaviteľom liberalizmu bol Azano, predstaviteľmi  sociálnych demokratov boli Cabalero   Pietro.   Cabalero bol  muž, ktorý prišiel z  prostredia odborového hnutia). Títo dvaja páni boli politickými oponentmi v sociálno-demokratickej strane. Boli to socialisti, ktorí povstali proti pravicovej vláde. Povstanie bolo organizované socialistami aj odborármi. Samotní socialisti sa snažia paradoxne zničíť republiku, tým, že útočia na republikánske inštitúcie. Cabalero prechádza transformáciou, po povstaní končí vo väzení. Neskôr sa stáva španielskym Leninom, číže sa dostáva svojimi názormi ku krajnej ľavici. Tam bolo strán viacej, boli tam Komunistická strana, ľavicovejšia Komunistická strana, potom bola strana Ľavicovej kritiky Komunistickej strany. Potom tam boli anarchisti, totálne antisystémove hnutie, ktoré spochybňovalo štát ako inštitúciu. Potom tam boli veľké odborárske centrály. Potom boli politické strany regionálneho charakteru a veľa z nich sa hlásili ku ľavici. Tieto strany pôsobili v oblasti Baskicka a Katalánska. Potom boli centristické strany, bola tam aj radikálna strana. Táto Radikálna strana bola radikálnou možno v 19. storočí. Táto Radikálna strana sa vedela spojiť s politickými stranami aj naľavo aj  napravo. Pravica bola tiež pestrá, boli tam politické strany, ktoré sa hlásili k republike, ktorá chcela vytvoriť tzv. kooperatívny štát. Potom tam boli strany, ktoré boli monarchistické, tie tiež boli 2 a to Karlistická strana a Strana legimitívneho panovníka Alfonza XIII. Španielska politická strana Falanga sa snažila kopírovať taliansky fašizmus a snažila sa zmiešať s prvkami španielskeho tradicionalizmu. Bola to špecifická strana, ktorá zaujímavým spôsobom hľadela na anarchistov. Na čele strany bol syn diktaktúra, José Alberto. Volali ho fašista s milou tvárou, bol elegantný. Mal výborne vzdelanie, výborne rečnil, mal osobné kontakty na Musoliniho. Mal obrovské ambície, veľmi rád rečnil o násilí, ale keď videl násilie, tak rýchlo menil názor o násilí. Roky 1934-1936 boli v Španielsku rokmi chaosu a násilnosti. Navzájom boli politici napadaní nie slovne, ale fyzicky. Množili sa rôzne útoky, prepady, bolo úplne možné mať pri sebe zbraň. Členovia Falangy prehlasovali pri vstupe do hnutia, že vlastnia strelnú zbraň, bolo to od nich očakávané.

Otázka č. 9- Kto bol Calbo Sotelo, prečo ho treba spomenúť?

                Smrť tohto politika sa stala bezprostrednou rozbuškou, ktoré v uliciach kulminovalo na začiatku roka 1936. Naozaj to vyustilo do vojenského prevratu vojenskej junty. Voľby, ktoré sa uskutočnili na začiatku roka 1936 sa skončili veľmi tesným výsledkom, rozdiel bol iba nejakých 150-tisíc hlasov. Tieto voľby ukazovali ako je španielska spoločnosť rozdelená na 2 tábory. Na jednej strane to boli ľavicové strany a na druhej strane to boli pravicové strany. To bola presne situácia kedy sa očakávalo, že armáda do toho môže vstúpiť. Násilie voľby ako keby neukončili, ale viedlo to k ďalšej eskalácii. Tam dochádzalo naozaj k fyzickej eskalácii politických predstaviteľov. Smrť Calba Sotela bola výsledkom hrubého násilia.

Otázka č. 10- Kde bol zabitý a kým?

                Calbo Sotelo bol odvlečený gardou jedného socialistického politika. Zhodou okolnosti pred 2 dňami bol zabitý 1 poslanec socialistickej strany. Tých vrážd bolo množstvo, ony sa tak navzájom likvidovali. Calba Sotela zabili a vyhodili pod múr. To sa prejavovalo aj slovnými útokmi na pôde parlamentu. Známou takými hádkami bola španielska politička Dolores Ibalori, ktorá mala ostré prejavy na adresu pravicovej opozície. Pripomínalo to niekedy psov, ktorí sa odtrhnú z reťaze. Už na hocijakej strane tábora neprebiehala žiadna racionalita.

Otázka č. 11- Nebol nejaký moment, kedy sa to dalo zvrátiť?

                V španielskej spoločnosti boli aj intelektuáli, ktorí pozývali k určitému zmieru, ale aj samotný Calbo Sotelo vyzýval armádu, aby vstúpila do deja. Armáda mala nastoliť poriadok, ale to znamená aj vojenský prevrat. V 20. rokoch 20. storočia takú úlohu zohrávala španielska diktatúra. Na krátky čas to pomohlo, ale nikdy to nevyriešilo latentné problémy španielskej spoločnosti. V období druhej republiky boli politici veľmi násilní najprv verbálne neskôr fyzicky. Pravica sa opierala na model fašistického Talianska. Ako keby strácali pokoj aj na pôde parlamentu. Násilie neustále narastalo. Calbo Sotelo bol pravicový politik, bol obľúbeným pravicovým politikom. Jeho smrť bola vnímaná  veľmi negatívne v pravicovom tábore.

Otázka č. 12 – Nejako súvisí pojem španielska dedina s pojmom španielska vojna alebo je to len fabulácia?

                Hostka na túto otázku nevie odpovedať, ale si pamätá historku z 1 prednášky vysokej školy. Študenti, keď počuli koľko politických strán pôsobilo v Španielsku, tak sa všetci chytali za hlavu. Bol to najväčší počet politických strán na jednu krajinu, ktoré dokázali pochopiť.

Otázka č. 13- Pojem piata kolóna má nejakú súvislosť?

                Tento termín sa vzťahuje k španielskej občianskej vojne. Je to termín, ktorý použil jeden španielsky generál v súvislosti s obkľúčením Madridu. Tento generál postupoval so svojimi jednotkami smerom na Madrid. Mal k dispozícii 4 kolóny a piata kolóna bola v Madride. Tento španielsky generál Madrid nedobyl, ale sa ukázalo, že táto piata kolóna v Madride fakt bola.

Otázka č. 14- Ako začala španielska občianska vojna? Aký mala priebeh?

                Dĺžka vojny veľmi prekvapila. Minimálne aj vojenská junta očakávala veľmi krátky priebeh vojny, rýchle eliminovanie republikánskej strany. Vojna začala povstaním generálov 17. júla 1936, pričom kľúčovú zohrávali španielske oddiely v Maroku.          Boli to skutočne profesionálni vojaci, ktorí dokázali zabíjať bez problémov. Španielske oddiely, ktoré pôsobili vo vnútri Španielska neboli také odolné a profesionálne. Nemali zďaleka taký výstroj, boli tam problémy so zásobovaním, chýbali im niektoré súčasti odevov. Jediný problém, ktorý mali španielske oddiely v Maroku, že ich bolo potrebné premiestniť do Španielska. Veliteľ španielskeho oddielu sa obrátil na Adolfa Hitlera, aby vojenskej junte zabezpečil lietadlá na presun španielskych vojakov z Maroka do Španielska. Čo sa týka pevniny tam bola situácia veľmi individuálna. Boli vojenské jednotky, ktoré sa pridali na stranu republiky, boli vojenské jednotky, ktoré sa pridali na stranu vojenskej junty. Bojovalo sa o každú vojenskú základňu, kasárnu. Vláda podcenila situácia, chcela len upokojiť. Republikánska vláda sa zdrahala vydať zbrane. To viedlo k tomu, že mestá sa dostali do rúk vojenskej junty. San Churcho, ktorý bol vodcom španielskej junty sa nachádzal v exile v Portugalsku, číže on to odtiaľ riadil. Keď sa San Churcho chcel dostať na územie Španielska, tak mal leteckú nehodu, číže on to neprežil. Jeden z vodcov povstania bol z hry von. Vojenská junta v počiatočných fazách vojny ovládala španielsky severozápad. Čo sa týka Andalúzie tam vojenská junta bola  veľmi optimistická, dúfala, že obsadí Andalúziu. Potom v septembri vojenská junta obsadila severné časti Španielska. Tam začína intenzívny tlak na územie Baskicka.

Otázka č. 15- Čo to znamená, že španielska občianska vojna trvala príliš dlho?

                Španielský generál Franco si nebol vojensky až tak istý, len tak vyčkával. Franco nechcel víťazstvo španielskej junty, ale prechádzal Španielskom veľmi systematicky, likvidoval všetky prejavy odporu voči vojenskej junte. Fašista s milou tvárou José Alberto bol popravený 20.novembra 1936 a Franco dlho tajil jeho popravenie. Francovi to veľmi vyhovovalo, lebo sa stal vodcom Fulangy. Franco vytváral zárodky svojej diktatúry. Títo vodcovia likvidovali všetkých, ktorí stali na zlej strane. Častokrát obyvateľom republikánskej štvrti bola zaručená takmer istá smrť.

Otázka č. 16- Vedia sa historici zhodnúť na počte obetí?

                Nie je presne určený  počet obetí, udáva sa zhruba pol milióna. 110 tisíc obetí nemá ešte svoje mená, sú nahadzaní v masových hroboch, teraz prebieha intenzívna snaha identifikovať tieto obete. Počty presnejšie asi ani nebudú.

Otázka č. 17- Vie sa, na ktorej strane bolo najviac obetí?

                V republikánskom tábore dochádzalo k útokom na cirkevné osoby. Jeden španielsky historik vyčíslil počet cirkevných obetí na 6800, niektorí historici uvádzajú väčší počet obetí. Historičku niekedy zaráža fascinácia ľudí nad počtami obetí, podľa historičky je ďaleko dôležitý životný osud tejto obete. V ostatných európskych krajinách si to nedokázalo v tom období ani predstaviť. To predstavovalo zabíjanie, múčenie, týranie, bombardovanie civilných obetí. Napríklad marocké oddiely zabíjali a znasilnovali ženy. V republikánskom tábore bolo znásilnenie trestané smrťou. Keď týmito republikánskymi tábormi prechádzali marocké oddiely, tak to bolo brutálne.

Otázka č. 18- Napriek tomu, že v Španielsku bolo vyhlásené zbrojné embargo, tak do Španielska prúdila pomoc. Z akých krajín prúdila pomoc a aké záujmy mali tieto krajiny?

                Hostka začala odpoveď na túto otázku s očakávaniami, ktoré sa nenaplnili. Republikáni očakávali pomoc zo strany Francúzska, lebo v Španielsku pri moci tzv. koalícia ľudového frontu podobne ako vo Francúzsku. Francúzsky premiér kvôli strachu túto pomoc zastavil. Briti urobili opatrenia, že Gibraltár slúžil Frankistom ako telegrafická stanica. Briti sympatizovali s Frankom Sovietsky zväz podporuje republikánov nie nezištne. Pomoc Sovietskeho zväzu prichádza po dlhom zvažovaní Stalina. Sovieti okrem vojenskej, materiálnej pomoci vyšlú do Španielska aj svojich poradcov. Sovietsky zväz bol v tejto misii v špecifickej úlohe. Stalin si za túto misiu dal aj pekne zaplatiť. Franco disponoval osobnou pomocou nacistického Nemecka. Nacistické Nemecko komunikovalo so Španielskom na základe vojenskej rozviedky cez Ministerstvo zahraničných veci a bolo to na osobnej báze. To znamená, že Franco mal monopol na distribuovanie pomoci z Nemecka a Hitler v mnohom vychádzal s Francom v ústrety. To bolo pre Nemecko príležitosť otestovať nové typy lietadiel. Nemci testovali, lebo letectvo bolo dovtedy v Nemecku zakázané. Taliani si vyskúšali letectvo vo vojne v Etiópii. Musolini mal predstavu, že pomôže Francovi a sa mu podarí protektcionalisticky zmocniť Španielska.  Musolini sa chcel stáť pánom Stredomoria, ale to sa zdalo byť scestné. Hostka spomenula krajiny, ktoré pomáhali Frankistom a o ktorých sa pramálo vie. Medzi tieto krajiny patrí Portugalsko, USA. Franco po vojne hovoril, že bez pomoci amerických ropných spoločnosti by sa mu nepodarila vyhrať vojna. To boli Fordove závody, Generals Motors. Na strane republikánov pomáhalo vo vojne Mexiko, ktorí dostávali podporu od Komunistickej strany v Mexiku. Čiastočne pomáhali republikánom také krajiny ako Československo, ale nie oficiálne. Československo volilo neoficiálnu cestu cez rôznych spostredkovateľov. Nie vždy  republikánska vláda od Československa dostala najmodernejšie zbrane, ale bola vďaka za čokoľvek čo dostala. Z Československa viedla do Španielska pomoc, ktorá nemala charakter zbraní a výzbroje. Bol napríklad zdravotnícky materiál, potraviny, finančné zbierky a podobné veci. Keby vojna bola v znamení republikánov a frankistov, tak by pravdepodobne vyčerpali svoje zásoby do polroka. Ale vzhľadom na to, že prichádza pomoc zvonku, tak konflikt sa stáva medzinárodný zástupný. Franco môže predĺžiť vojnu až do apríla 1939.

Otázka č. 19- Koľko intrabrigadistov Československa zahynulo v španielskej občianskej vojne? Koľkí boli zo Slovenska ?

                Odhaduje sa počet intrabrigadistov zaokruhlene na 35-tisíc. Pričom v istom momente ich nebolo viac ako 18-tisíc, ony sa striedali, odchádzali, prichádzali. Najväčší počet intrabrigadistov bol z Francúzska. Takým početnejším patrili Taliani, Američania  Poľsko, Nemecko. Z krajín kde vládli už diktatúry, tak bolo veľmi veľa intrabrigadistov. Medzi intrabrigadistami bolo pomerne veľké zastúpenie Židov. Vnímali konflikt, ktorý sa už bezprostredne týka židovského obyvateľstva. Bol tam židovsky rabín z New Yorku, ktorá sa stal intrabrigadistom. Tento muž bol zefarsky Žid pôvodom zo Španielska. Keď sa vrátil do Španielska, tak hovoril pôvodným Latino jazykom, tak mu Španieli rozumeli. Čo sa týka Československa bola snaha intermobilizujúca, aby sa stáli súčasťou brigád. Dôležitou prestupnou stanicou bol Paríž. Československé úrady zakazovali, aby sa československé oddiely zúčastňovali na zahraničných misiách, ale viacmenej to bolo tolerované. Išli vlakom cez Rakúsko alebo Nemecko do Paríža. V Paríži taxikári ich zvážali do centrály. Jedným z tajomníkov centrály bol Josip Broz Tito. Potom ich viezli vlakom k Pyrenejám. Potom jedna časť išla ľoďou, druhá časť putovala pešo cez Pyreneje. Dôležitým momentom na čo intrabrigadisti spomínajú je pobyt vo výcvikovom tábore v Bobasete, kde ony boli cvičení. Prichádzali do kontaktu s domácim obyvateľstvom aj sa najedli pomarančov. Pre týchto ľudí to bolo dôležité miesto, aby sa udomacňovali. Medzi intrabrigadistami máme veľmi úspešného námorníka, veľmi úspešného letca Jána Feráka, ktorý pochádzal z Československa. Stál legendárnym pilotom republikánskej armády. Veľmi dôležitá bola účasť československých lekárov a sestier. Vznikol tu samostatný lazaret Jána Amosa Komenského, v ktorom pracovali československí lekári. Pôsobil tu napríklad brat novinára Egona Kischa. Brat Ervín Kisch bol spravodajcom v občianskej španielskej vojne, jeho brat bol správcom lazaretu. Potom tu pôsobil František Krýgl, budúci československý politik. Ďalej v zdravotnom centre pôsobila Helena Petránková, zdravotná sestra. Bola to súčasť ružomberskej skupiny, ktorá pôsobila medzi intrabrigadistami. Najznámejším intrabrigadistom bol Holdoš, neskôr budúci predstaviteľ slovenskej komunistickej strany. Bol to človek, ktorý mal správne hodnoty a ideály, lebo v 50. rokoch 20. Storočia bol vo väzení. Najznámejším intrabrigadistom bol učiteľ z Vlkolínca Jozef Máj nakoniec vo Vlkolinci je umiestnená pamätná tabuľa tomuto rodákovi z tejto obce. Máj sa zúčastnil bojov o Madrid, kde padol v prvej fáze španielskej občianskej vojny. Čo je zaujímavé on bol presvedčený antifašista. Nebol ani socialista ani komunista, bol katolík údajne z Hlinkovej strany. Potom boli samostatné bojové oddiely, väčšina z nich ich tvorili Čechoslováci. Boli sústredení v prápore Dimitrov, ale aj v prápore Tomáša Gariqua Masaryka. Čo sa týka počtu, tak sa odhaduje, že by malo byť 2000-2500 intrabrigádistvov. V súčasnosti sa uvádza číslo 3000 keby sme to zjednodušili. Obetí sa predpokladá od 400 do 1600. Tieto obete neboli identifikované a to sa týka aj intrabrigády. Ich posledné miesto odpočinku sa nedá ani identifikovať.

Otázka č. 20- Ako sa španielska občianska vojna skončila? Vieme, že sa skončila víťazstvom Frankistov. Prečo boli úspešní?

                Frankisti mali spoľahlivejšiu pomoc zo strany Francúzska a Nemecka. Franko vedel koncentrovať v sebe všetku autoritu Španielska a to je podľa hostky kľúčové. Boli tam konflikty medzi sebou. Hostka hovorí, že nie Franco vyhral vojnu, ale republikáni ju úplne prehrali. Pozícia republikánov nebola problematická, ale zlyhali po vojenskej aj politickej stránke. Hostka hovorí, španielska občianska vojna zostala v španielskej spoločnosti aj v súčasnosti, vzhľadom na témy, ktoré sú preberané. To súvisí ako sa Španieli vyrovnávajú s následkami Frankovej vlády.

Otázka č. 21- V čom spočívala diktatúra Franka?

                Jeho diktatúra bola veľmi špecifická. Jeho vláda sa veľmi ťažko zaraduje, lebo Franko si nerobil ťažkú hlavu vytváraním nejakej politickej strany ako to bolo pri Musolinovi alebo Hitlerovi. Falanga fungovala len ako prevodová páka, on ju využíval len na špinavú prácu. Pre Franka sa situácia skomplikovala po skončení 2. Svetovej vojny, lebo on sa z izolácie musel dostať. Musolini bol mŕtvy, Hitler bol mŕtvy, navyše Španielsko bolo v katastrofálnej situácii. Konštalancia studenej vojny Frankovi hrala do kariet. Franko začal získavať pomoc od Spojených štátov amerických. To umožnilo Španielsku stať sa súčasťou Organizácie spojených národov v roku 1955. V roku 1953 Franko podpisuje kontrográt so svätou stolicou. V 50. rokoch 20. storočia Franko vstupuje do hnutia, do Španielska prichádzajú ekonómovia, ktorý pomáhajú znova budovať španielsku politiku. Španielsko výrazne modernizuje, buduje sa priemysel najmä turistický ruch. Znamená to obrovský prilív do štátneho rozpočtu.  Potom sa Franko snaží vystupovať nie z pozície diktatora, ale veľkého arbitra. Najviac zasiahnutou skupinou obyvateľstva v Španielsku v období diktatúry boli najmä ženy. Diktatúra spôsobila absolútne oklieštenie emancipácie žien. Ženám obmedzila štúdium, pracovné možnosti. Vydaté ženy boli prepúšťané zo zamestnania, dostávali špeciálne odstupné. Úplne brutálne vyznievajú niektoré články Občianskeho zákonníka. Žena v španielskej diktatúre bol človek druhej kategórie a v takom duchu boli vychovávané aj mladé dievčatá. Boli vychovávané, aby sa z nich stáli slušné Španielky, aby vedeli dobre spravovať domácnosť. Ďalšou kategóriou boli sympatizanti republikánov, ktorí boli vyhnaní do táborov.  20 tisíc republikánov sa podieľalo na budovaní Frankovho mauzoléa. Franko pôvodne nechcel byť pochovaný do tohto mauzolea, ale neskorší kráľ ho tam pochoval. Frankova diktatúra postupne prechádza do postfrankového obdobia. V Španielsku vidíme zaujímavý proces demokratizácie a liberalizácie. Pri prvom vystúpení kráľa v španielskom parlamente bolo ticho a tlieskalo sa. Obnovila sa monarchia, začínajú sa budovať moderné liberálne demokratické inštitúcie. V roku 1981 sa udeje pokus o vojenský prevrat na pôde parlamentu. Takže niečo sa zmenilo a niečo sa nezmenilo. Španielska spoločnosť je vplyvom frankistom rozdeľovaná aj v súčasnosti. Španielske vlády nechceli dlho hovoriť o španielskej občianskej vojne, ale potom prichádzajú veľmi aktívne vedené vlády socialistami, socialistami, ktorí boli kľučovi v republikánskom tábore. Je tam snaha preverovať tituly, rozsudky, ktoré boli viazané na Frankovu diktatúru.  Je tam snaha posilniť vyuku v demokratickom štýle. Je tam snaha nielen dosiahnuť zmier v španielskej spoločnosti, ale aj snaha o vyrovnanie. Teraz stále prebiehajú procesy exhuminácii telesných pozostatkov. Jednou z prvých obetí občianskej bol španielsky básnik, jeho telesné pozostatky neboli ešte identifikované. Tento zákon sa týka aj intrabrigadistov. Preživší intrabrigadisti dostávali španielske občianstvo. To bolo na základe vyjadrenie vďaky, ktoré zanechali obrovské množstvo fotografii, reportáži, spomienok. Boli to ľudia, ktorý svoj osud podriadili Španielsko a Španielsko ich ovplyvnilo. Jeden politik bol ľavicový a pobyt v Španielsku ho od ľavicovej politiky úplne odvrátil. Boli tam fotografi, ktorí fotografovali španielsku občiansku vojnu. Hostka si myslí, že občianska vojna bude súčastou spoločnosti