Blog o Ivane Kubincovej
V nasledujúcom blogu sa budem venovať osobnosti Ivane Kubincovej, ktorá je vedúcou Špecializovaného zariadenia, ktoré sa špecializuje na diagnostiku autizmu. Hostka chcela byť ako dieťa vojačkou aj hrávala divadlo, čo neskôr využila pri práci so zdravotne postihnutými deťmi i dospelými. Hostka v relácii hovorila o náročnej práci, nových spôsoboch diagnostiky autizmu, o inklúzii, ktorej podľa hostky je málo, ale aj o svojom obľúbenom koníčku- turistike. Inšpiráciou na tému mi bolo rádio Slovensko a relácia Nočná pyramída. Táto relácia bola odvysielaná 15.októbra 2021 o 22:20 s moderátorkou Sandrou Vychlopenovou a jej hostkou Ivanou Kubincovou.
Vždy mala rada niečo iné, niečo špeciálne. Vojačkou sa síce nestala, ale vyše štvrťstoročie pracuje v Špecializovanom zariadení úseku diagnostiky autizmu Centra sociálnych služieb Karola Matulaya.
Otázka č. 1- Ako vznikla prezývka “ Miška“
Táto prezývka vznikla počas štúdia na gymnáziu, ktoré absolvovala hostka v Košiciach. Keďže mali na gymnáziu 2 Ivany, tak keď ich oslovili, tak obe sa otočili aby ich odlíšili, tak jej spolužiačka často hovorila, že sa smeje ako myška a z toho vznikla prezývka “ Miška“.
Otázka č. 2- Kto ťa motivoval k tvojmu detskému snu, stať sa vojačkou? Neboli to náhodou tvoji rodičia, ktorí boli vojaci?
Áno, nejakým príkladom boli jej rodičia. Jej otec bol vojak z povolania, mama mala byť učiteľka, nakoniec skončila v administratíve u vojska. Zelená farba je podľa hostky upokojujúca.
Otázka č. 3- Čo najviac teba ako dieťa učarovalo na povolaní vojaka/ vojačky?
Pre hostku ako dieťa najviac učarovalo na povolaní vojakov ich disciplína. V detskej mysli sa jej premietalo, že vojak je veľký, šikovný.
Otázka č. 4- Skúšala si pochodovanie?
Áno samozrejme, hostka bola vždy zaradená. Ako malý krpec vždy sa tam zaradila a pochodovala s nimi. Z hostky mali naozaj srandu. Hostka vždy žobronila, aby mala maskáče a kanady. Moderátorka dodala, že teraz to je u žien bežné, hostka na to dodala, že u dievčat maskáče a kanady sa začali objavovať v čase, keď hostka chodila na gymnázium. Hostka navyše bola chalanský typ a vždycky boli na dvore a viedli celú grupu a hostka samozrejme za nimi. Hostka mala rada filmy s vojenskou tematikou. Všetky vojenské veci museli byť upratané, keď hostka bola škôlkarka. Jej otec, keď nemal zazipsované všetky gombíky, tak nemohol ísť nikam. Teraz by sa na to hostka pozerala aj z diagnostického hľadiska, že joj čo to znamená. Mama spomínala, že boli ťažké časy preto, lebo nestíhala do práce kvôli tomu, že hostka si chcela presne zaviazať šnúrky, mašličky a konce museli byť rovnaké. Počas obdobia ako hostka rástla, tak táto disciplína čím ďalej tým viac prestávala byť významná.
Otázka č. 5- Ako rodičia reagovali, že chceš ísť v ich šľapajach?
Mama reagovala, že v žiadnom prípade, že hostka si nevie predstaviť čo to obnáša. Jej mama ju odhovárala od toho, čo sa jej aj podarilo. Ďalším snom hostky bolo byť archeologičkou. To malo pôvod v detstve hostky. Hostka chodila s kamarátkou a objavovala skryté miesta. Tieto skryté miesta vyhrabávali, a potom mali skrýše, kde to ukrývali spolu s kamarátkou. To boli jej poklady. Moderátorka dodala, že ty si mala aspoň skrýše, že ona sama mala plný balkón. Zrazu tam dali múrik, tak všetky ich poklady boli pod múrikom. V čase, keď hostka išla na vysokú školu, tak ročník archeológie sa neotváral, tak musela otočiť list a isť ďalej. Potom ju to viedlo k učiteľstvu, keďže jej mama mala sklony aj mala byť učiteľkou. Táto práca hostke sa pozdávala a páčila, ale vždy sa jej páčilo niečo špeciálne, niečo špecifické. Tak listovala ďalej v katalógoch a nadabila, že existuje nejaká špeciálna pedagogika v Trnave na Pedagogickej fakulte, tak začala pátrať o čom to je. Moderátorka dodala, že tam sú zaujímavé predmety ako logopédia, somapédia, mentálne postihnutie a politika. Áno hostka potvrdila a ešte dodala, že tam bola aj psychopédia.
Otázka č. 6- Aký je názor hostky na očkovanie autistov?
Hostka to tak berie, že pre každého človeka je to osobná vec. Sú pre a proti a kde sú hranice pravdy hostka sama netuší. Hostka sa nevedela tiež rozhodnúť, lebo je to situácia nová, nepoznaná. Hostka veľmi nemá rada nôž na krku, číže v tomto prípade uvalenú povinnosť ísť sa očkovať. Hostka to prehodnotila počas Korony, keď ony ako všetko bolo zatvorené. Po 3 mesiacoch brány otvorili a jediné sociálne služby boli otvorené. Hostka to vnímala ako väčšiu hrozbu nebyť očkovaná, lebo sa pohýbovala vo veľmi rizikovom prostredí, kde sú ľudia so znevýhodnením. Mali v podstate uľavu, že nemuseli nosiť rúško, nemuseli byť testovaní, rodičia, ktorí ich sprevádzali nemuseli nosiť rúška a nemuseli byť testovaní. Samotní zamestnanci sa museli testovať aj nosili respirátory a potom rúška. Pre hostku sa zdalo to prostredie nebezpečné, tak sa slobodnou voľbou rozhodla, že sa dá zaočkovať.
Otázka č. 7- Podarilo sa ti uplatniť hneď po škole?
Hostka si pamätá , že dávali usmernenia od profesorov na akých ústavoch alebo špeciálnych poradňach sú voľné pracovné miesta. Konkrétne hostka v Bratislave nezohnala umiestnenie, ale to umiestnenie našla v Čakanoch pri Dunajskej Strede. Hostka dochádza do Čakanov, lebo bývala v Mlynskej doline. O 4 ráno vstávala, aby o 5 ráno stihla autobus. Neskôr dostala ponuku od spolužiačky, že sa uvoľnilo miesto na Dúbravskej ceste. Tento ústav sa vtedy nazýval Osobitná škola pre telesne postihnutých. Teraz sa to nazýva Špeciálna škola Rosa. Dostala tam ponuku robiť učiteľku. Nastúpila tam v októbri. Stala učiteľkou v Bratislave.
Otázka č. 8- Pamätáte si na prvé deti, ktoré ste učili?
Hostka asi pred rokom stretla mamičku, ktorá sa hostky spýtala, čí si nepamätá na Veroniku, ktorú učila v prvej triede. Hostka si viac pamätá deti ako rodičov. S touto mamičkou sa porozprávali ako sa darí.
V relácii hovorili, že pred revolúciou sa málo hovorilo o autizme. Hostka si pamätá, že mali o autizme napísaný 1 odsek. Potom hostku viedli cesty do špeciálnych škôl s telesným postihnutím, kde sa s autizmom nestretla. Začiatočné kroky kariéry hostky boli také, že s autizmom ešte nestretla.
Moderátorka dodala, že existuje viacero typov autizmu, hostka to priznala a ešte dodala, že práve preto treba s každým autistom pracovať individuálne. Majú určité špecifiká, čím sa podobajú, ale osobnosti autistov sú každé iné. Je dôležité podľa hostky pristupovať ku autistom individuálne. Je veľmi veľa špecifík, ktoré vplývajú. Na každého autistu zaberá iná terapia. Moderátorka dodala, že keď príde ku nim dieťa, ktoré je zakríknuté, tak vedia usúdiť, že je autista, ale čo moderátorku prekvapilo, že platí to aj naopak, keď príde ku ním aj dieťa, ktoré je prehnane aktívne, tak vedia usúdiť, že je autista. Hostka priznáva, že napriek dlhým rokom, čo robí v špecializovanom centre, tak ju vždy niečo prekvapí. Je to nejaká kniha, ktorá sa dopisuje a dopisuje. Stále človek v tom niečo prichádza a objavuje niečo nové. Je pravda, že niektoré indície ich môžu navigovať pri prvom pohľade, pri prvom kontakte. Sú to hodiny, dni, týždne skúmania, pozorovania pokým sa urobí diagnostika autizmu. Patrí tam rozhovor s rodičom, anamnestický rozhovor
Moderátorka dodala, že hostka nachvíľu prácu špeciálneho pedagóga vymenila možno aj preto, že je to náročná práca. Chcela si získať nový druh povolania, nové dobrodružstvo.
Áno hostka sa hľadala, ako poznamenáva 3 roky robila učiteľku v špeciálnej škole, mala prvákov, druhákov. Po 3 rokoch skúsila školu pre deti s narušenou komunikačnou schopnosťou. Lenže tam mali voľné pracovné vychovávateľky a nie učiteľské povolanie. Hostka potom bola na kurze angličtiny, kde sa stretla s kamarátkou, ktorá robila recepčnú a chyžnú v jednom hoteli. To akosi hostku zľakálo.
Otázka č. 9- Aké bolo obdobie práce v hoteli?
Bolo to krásne obdobie, bola tam 3 roky, hostka sa smeje, že asi má 3- ročné vývinové etapy. Pri tejto práci bolo veľa smiechu, veľa srandy. Hostka si chcela inak ten život užiť a spoznávala tam kopec zaujímavých ľudí. Bola to práca nepedagogická a bolo pre ňu niečo iné.
Otázka č. 10- Dávali ste nočné, denné
Hostka dokonca poznamenáva, že dala dokonca 48 hodín práce v kuse. Bolo to obdobie, keď hostka bola mladá a mala asi plno sily a energie. Hostka vníma, že každé to obdobie niečo človeka dá do života. Potom po 3 rokoch po tejto práci v tomto podniku zakotvila v podobnej inštitúcii v jednom kasíne a tam bola asi 2 roky. Tam to zhodnotila, že to nebol jej pohár šálky. Povedala si, že chce ísť k pôvodnému povolaniu, keďže to študovala a vždy ju ľakala inakosť. Povedala si, že to je pre ňu súdené a tam patrí. V podstate si vtedy hľadala práce a na úrade práce jej povedali, že na Lipského ulici hľadajú špeciálneho pedagóga. Prišla na pohovor do tej školy a vyslovila ambíciu, že chce sa venovať divadlu, keďže na osobitnej škole robila s deťmi divadlo a týmto ich presvedčila. Nedalo jej a k tomu povedala, že je tehotná asi v treťom mesiaci. Pravdepodobne jej úprimnosť sa podpísala, že tam odpracovala ešte pár mesiacov a potom išla na materskú dovolenku, potom ju počkali a je tam dodnes
Napísali hry o živote detí autentické, inscenovali divadelné predstavenie, žožali veľký úspech. Aj takéto profesijné zážitky má dnešná hostka Nočnej pyramídy.
Otázka č. 11- Ako zišla myšlienka hrať divadlo pre deti?
Hostka spomína, že keď bola malá, tak všetko čo si napísala aj hrala. Učila deti so zdravotným znevyhodnením divadlo a tam sa dostala do amaterského divadla pre dospelých. Povedala si, že to je šanca postaviť deti so znevýhodnením na dosky a ukázať čo dokážu. Moderátorka dodala, že hostka to posunula ďalej a niektoré príbehy boli všité na mieru na nich. Divadelné predstavenia vznikli v Domove sociálnych služieb profesora Karola Matulaja. Bola to skupina dospelých autistov, bola tam menšia skupina pubertiakov- autistov.
Keď divadlo nie je len predstavením, ale aj životnou výpoveďou.
Po materskej dovolenke, keď sa vrátila do práce, tak fungovalo nejaké divadielko. Robili námety, čerpali z nejakých rozprávok a povesti. Veľmi rada sa pridala k nim a počase si to aj prehodnocovali. Tí naši, tí inakí mali mnohokrát problém s vyjadrovaním sa. Veľa sa s ními rozprávali o tom ako žijú, ako prežívajú, čo majú radi, čo nemajú radi, po čom túžia, aké majú sny. Z toho začali plynúť krásne myšlienky, ktoré začali dávať do scénarov, ktoré si samy písali, tvorili. Po čase prišiel do zariadenia kolega Erik, ktorý je veľký dramatoterapeut a naozaj sa tomu venuje a pridal sa do ich skupiny. Po čase to nadobudlo trochu iný charakter, musí povedať, že až umelecký. Musí povedať, že prešlo to od vzdelávaco-poučných divadielok napríklad s tematikou umývanie zubov, lebo to nikto poriadne nevedel robiť. Spočiatku to robili iba pre nich, neskôr si povedali, že aby tieto divadlá pre autistov posunúli ku divákom. Oslovili Domov seniorov, ktorí majú blízko. Oslovili škôlky bežné materské, tak chodili na predstavenia v rámci dobrovoľnickej činnosti. Neskôr napísali dramatické predstavenie Hľadám ťa Eva s písmenom H v zátvorke. Bolo to predstavenie o sexualite, o tom ako sa vnímajú navzájom. Erik ich zapísal na veľkú súťaž amatérských divadiel s názvom Exit. Bolo to v roku 2013 . V celoslovenskej súťaži amatérskych divadiel v Levoči získali prvé miesto. Moderátorka dodala, že boli so všetkými divadlami, nemali žiadnu výhodu. Naozaj tam bola odborná kritická divadelná porota, ktorá sa naozaj venuje tejto problematike. Naozaj si nekládli servítku pred ústa, že vy máte takých iných. Naozaj vyjadrili ku všetkým veciam. Ocenili čo bolo dobré, dali podnety čo treba zlepšiť. Vôbec nehľadeli na to, čí tam majú hercov so znevýhodnením alebo nie. Konkurencia tam bola veľká, hostka si myslí, že to bol úspech hlavne pre nich. V Centre sociálnych služieb im urobili Sieň slávy. Hostka si myslí , že toto bolo pre nich najväčšie ocenenie, že tam mohli byť a mohli sa ukázať. Toto má oveľa sladšiu príchuť, aj keď práca bola tvrdá. Hostka sa tešila aká výpovedná ide od nich. Stavili to najmä na hudbu a pohyb s minimálnym počtom slov. Moderátorka dodala, že je úžasne ako hendikepovaní ľudia vedia sa vyjadriť pohybom.
Deti hostky sú pre hostku zlatíčka, ktoré keď hnevali, tak rýchlo sa na to zabudlo. Človek niekedy spomína na ťažké chvíle na náročné chvíle. Zrazu, keď to hostka zrekapituluje, tak si uvedomuje, že už sú dospelí, ktorých už hostka nemôže pomojkať. Moderátorka dodala, že synovia ešte bývajú v spoločnej domácnosti a spýtala sa hostky, že čí sú napomocní. Hostka potvrdila, že áno, že majú dobré nápady a vždy si uvaria jedlo. Keď príde hostka domov, tak ju čaká uvarený obed alebo uvarená večera. Majú celkom dobrý vkus, neboja sa experimentovať a sú to fajn chalani.
Otázka č. 12- Čomu sa venujú chalani?
Nejdú vôbec profésnym smerom hostky. Starší Filip začal teraz študovať na vysokej škole, jeho ťahá práca v prekladateľstve, je šikovný na jazyky. Syn Filip bol chvíľku v zahraničí a tak sa dal proste na prekladateľstvo. Hostka verí, že to dá, lebo je šikovný veľmi. Je trochu umelecký, veľmi rád kreslí, maľuje. Má záujem v umeleckej profésii, hrá na gitaru. Mladší syn pracuje, rozhodol sa, že bude pracovať, on sa ešte hľadá ako sa hľadala hostka v jeho veku. Hostka verí, že si nájde, to čoho bude baviť. Hostka má v nich oporu, je rada, že je s nimi ešte aspoň trošku. V tomto smere sú samostatní, hostka nemusí robiť tak veľa vecí v domácnosti.
Otázka č. 13- Videli mamu v nejakom predstavení?
Boli na mamu nadšení, vnímali pozitívne, že mama stojí na doskách.
Otázka č. 14- Nesieš príbehy autistických deti a ich rodičov?
U nich to tak nefunguje, že príjmame dieťa, na chvíľu sa postarajú a odovzdajú dieťa rodičom. Celý ten vzťah je založení na vytvorení vzťahu dieťaťa a ich rodiča. Je to o tom, že byť v tej ich situácii, rozumieť im a tak isto sa to týka rodiny a rodičov. Ich úlohou je byť s tými rodičmi, stotožniť sa s tým boľom čo prežívajú., čo sa dozvedeli, ako s tým majú pracovať. Treba tam nielen pomôcť dieťaťu, ale aj celej rodine. Moderátorka dodala, že sklbiť starostlivosť o dieťa a starostlivosť o nich je strašne ťažké. Hostka dodala, že vo veľa veciach sú tam aj pre rodičov. Venujú čas nielen deťom a terapii, ale aj rodičom. Pre rodičov vytvorili aj rodičovskú skupinu. Dávajú rodičom možnosť stretnúť sa v ich priestoroch v bezpečnom prostredí. Pre hostku toto má veľký význam.
Otázka č. 15- Dokážeš vypustiť veci, ktoré počas dňa riešiš?
Človek musí cítiť, že niečo pre seba chce urobiť. Moderátorka dodala, že tí ľudia sú k nej bližšie, tým pádom sa ťažšie oslobodzuje. Pracuje s takým podporným tímom, že podporujú nielen tú samotnú rodinu, ale aj ju. Ona sa snaží ich podporovať po ľudskej aj morálnej stránke. Je dôležité si uvedomiť, že niektoré veci sa nám nedarí zlepšiť a treba to vypustiť. Hostka má vetráč hlavy turistiku. Pre hostku kopce sú neuveriteľná sila, energia. Tam sa snaží zabudnúť na nejaké veci na tú chvíľu. Snaží sa tam nasať určité myšlienky, ktoré ju posunú ďalej. Niekedy, keď sa hostke navalí veľa vecí , tak vynechá MHD a ide peši. Tá príroda je spoločníkom hostky takmer stále víkendovo.
Otázka č. 16-Moderátorka dodala, že hostka nemá problém výjsť prevýšenia, povedz nám aká si turistka?
Počas gymnázia hostky sa venovala turistike. Potom prišlo také hluché obdobie a teraz vďači tomu priateľovi, že sa to obnovilo znova. Je členkou Turistického oddielu v Strečne. Sú to podľa hostky úžasné relaxačné, meditačné aktivity. Hostka je taký typ, že keď si povie, že to musí dať, tak to aj dá aj keď na druhej strane hostku trochu neposlúchajú kolená a energie je trochu menej. Hostka mala úraz členka, tak už nie je schopná zdolávať dvetisícovky.
Otázka č. 17- Ktorý kút Slovenska sa ti najviac páči?
Hostka má rada kraj medzi Dobšinou a Telgártom, tento kraj sa nazýva Čuntava. Na Čuntave sú roky detstva, kde chodievala na “ samotu“, jednu turistickú chatu, kde radi chodia a hlavne trávia čas v lete. Celkovo kraj okolo Telgártu, Dobšinej a Horehronia je očami hostky naj naj srdcovka. Má rada všetky kopce na Slovensku, teraz trochu spoznala okolie Strečna napr. vrch Suchý a Chata pod Suchým. To sú nejaké lokality, kde sa hostka cíti doma
Otázka č. 18- Ľaká ťa niečo v zahraničí?
Občas bola, ale hostka je patriotka. Hostka bola v Alpách v Rakúsku, trochu ju ľakajú dolomity v Taliansku. Hostka má obľúbene miesta aj pri Bratislave . Týmito miestami sú Lozorno, Breziny a Skalka. V okolí Bratislavy je veľa zakutí, kde rada chodí.
Otázka č. 19- Čo Košice a Východné Slovensko?
Východ je východ, na východné Slovensko hostka nedá dopustiť. Momentálne tam má kamarátky z gymnázia, z rodiny kamarátov tam nemajú, lebo z rodiny sa presťahovali bližšie ku ním, tak zostali len spomienky. Pre hostku sú Bratislava a Košice bližšie, lebo majú z jednej strany kopce a z druhej strany majú nížinu. Moderátorka dodala, že niekedy si treba hľadať miesto aj v nekomfortných zónach. Niečo čo je iné, ale je to fajn vec.
Otázka č. 20- Aký je Váš názor na smerovanie dospelých so zdravotným znevýhodnením do budúcna, keď rodičov nebudú mať ?
Hostka si myslí, že to trápi každého rodiča, čo bude s dieťaťom v budúcnosti. Rodičia zdravých detí sa trápia, že čím budú ich deti. Rodičia detí so zdravotným znevýhodnením sa trápia podľa hostky trochu inak pokladajú si otázky typu: Kto sa postará o deti? Nakoľko budú deti sebestačné? Ako to bude, keď ony už nebudú vládať? To jeden veľký otáznik, jedná veľká problematika, s ktorou treba pracovať. Víziou centra bolo viesť autistov k čo najväčšej samostatnosti. Perspektíva uplatniť sa na trhu práce s touto diagnózou je podľa hostky mizivá, preto v centre majú dielničky, kde môžu rozvíjať svoje zručnosti. V minulosti, keď v centrách bolo málo personálu, tak to bolo tak, že autistom boli uspokojené len základné potreby, aby bol najedený, oblečený. V súčasnosti je snaha podporiť príjmateľa, ale aj rodinu, aby autista zo seba vedel čo najviac dať, čo najviac rozvíjať. Hostka pripomenula, že majú podporované vlastné bývanie, majú aj Regionálne centrum pre deti s autizmom, ktoré vzniklo v rámci ich zariadenia Do toho centra prichádzajú malinké deti, ktoré ešte nemajú stanovenú diagnózu- autizmus. Učia ich v tomto centre ako pristupovať ku dieťaťu, ako fungovať ako rodina. Je to cez diagnostiku, cez poradenstvo. Snažia sa im dať možnosti uplatnenia v rámci možnosti, ktoré tam majú. Niektoré deti idú do špeciálnych škôl, niektoré deti idú ešte do praktických škôl. Väčšina z nich sa vrátia ku ním späť.
Mnohí sa vrátia, iní idú trošku ďalej. Tie možnosti, ktoré majú z hľadiska uplatnenia sa snažia im ponúknuť. Snažia sa robiť osvetu aj okoliu. Robia veľa projektov pre komunitu. V dielni sa robia napríklad vtačie búdky alebo knižnice pre knihy. Majú veľkú snahu podporovať materské školy v okolí. Hostka, keď robila ako logopédka, tak bolo tam veľa jej kolegov, ktorí sa zaujímali o integráciu, inklúziu detí. Korona to trochu pribrzdila, je to na bode mrazu, ale kontakty so škôlkami sú stále živé.
Otázka č. 21- Čo tebe pomáha v ťažkých chvíľach?
Podľa hostky pomáhajú vzťahy, mať takých ľudí, ktorým vie zaklopkať, zavolať. Pomáhajú vzťahy čí už pracovné alebo rodinné. Synovia vedia, že hostka prežila kadečo. Sú jej butľavou vŕbou, oporou. Podľa hostky v zariadení zostala tak dlho, lebo má vedenie, ktoré sa naozaj snaží. Je to čí už ich riaditeľka alebo vedúci, vždy vedia, kde treba ruku priložiť, kde treba podporiť, kde treba pohladiť.
Celá debata | RSS tejto debaty