ekonomika

Blog o Pavlovi Vítkovi

                V nasledujúcom blogu sa budem venovať osobe Pavla Vítka, ktorý je cestovateľ, športovec a novinár, zlatý darca krvi a hrdý otec.  Inšpiráciou na tému mi bolo rádio Regina- západ a relácia Večerné reflexie. Táto relácia bola odvysielaná 26. augusta 2021 s moderátorkou Jankou Blejovou a hosťom Pavlom Vítkom.

                Pavol Vítko je šéfredaktorom vojenského časopisu s názvom Obrana.

Otázka č. 1- Ste rodákom z Považskej Bystrice, ale tam ste nevyrastali

                Hosť vyrastal v malej dedinke Malé Lednice, žije tam 500 obyvateľov. Hosť zažil klasické dedinské detstvo, ktoré bolo spojené s poľnohospodárstvom na dedine, ale hosť priznáva, že viac sa našiel v knihách a v cestopisoch. Dokonca, keď mali chlapci na dedine na neho poznámky, tak jeden kamarát povedal chlapcom, že nechajte ho on z toho vyrastie. Od detstva si zapisoval  príbehy o dedine  a nakoniec z toho vyšla 530-stranová monografia. Na svoju dedinu spomína veľmi rád.

Otázka č. 2- Mali ste nejakých súrodencov?

                Hosť má 2 bratov a sestru.

Otázka č. 3- Zberačom príbehov ste iba vy?

                Áno zdá sa , že iba hosť je.

Otázka č. 4- Potom je tu iba paradox, že ste študovali Strednú strojnícku školu- techniku.

                Otec chcel, aby hosť išiel na vojenskú školu. Hosť mal k vojakom vždy blízko, ale prišla puberta a náklonnosť k vojakom ho prešla a otec ho nakoniec dal na strojarinu. Tam na strojarine bola jeho múza, jeho učiteľka slovenčiny, ktorú navštevoval aj s kyticou kvetov. Pred 2 rokmi táto učiteľka zomrela, hosť bol na pohrebnej hostine, kde recitoval aj báseň. Táto učiteľka ho menovala do pozície šéfredaktora školského časopisu, už vtedy vedela, že hosť nebude strojný inžinier, ale novinár. Moderátorka dodala, že pán hosť má s ňou niečo spoločné aj ju nasmerovala učiteľka ku žurnalistike.

Otázka č. 5- Prečo vám zmenila univerzita žurnalistiky  život profesionálne, ale aj ľudsky?

                Hosť priznáva, že mal určité kádrové problémy, tak sa prihlásil na Vysokú školu leteckú, kde mal pesimizmus, že ho nezoberú. Nakoniec ho tam na potvoru zobrali. Hosť na vysokej škole študoval 2 týždne. Povedal si, že aspoň bude vidieť ako to na takej vysokej škole beží. Hosť prišiel na zápis, 2 týždne bol na chmeľovej brigáde a po 9 dňoch prišiel za dekanom a povedal mu, že končí. Dekan sa čudoval, že prečo končí, že je to taká prestížna škola. Hosť na to povedal, že u nás sú hody a už nepríde. Bol tam jeden študent Franta, ktorý skončil pod čiarou a nakoniec jeho namiesto hosťa na vysokú školu zobrali. Hosť síce išiel pracovať do fabriky, ale musel nastúpiť na vojnu. Potom po vojne robil robotníka, spávali na maringotke. Potom v 24 rokoch si dal prihlášku na vysokú školu a nakoniec ho zobrali. Ocitol sa nakoniec na žurnalistike, tiež mali tam kádrové pochybnosti, ale nakoniec hosťa zobrali, lebo ho zachránili 2 učitelia, vďaka týmto učiteľom hosť nerobí pri lopate, ale robí vec, ktorú má rád. Navyše hosť nežil v dobrej rodine a jeho hlavným cieľom bolo nájsť si dobrú ženu, ktorú nakoniec objavil na príjmačkach. Hosť ju pozval na obed, kde dostal kopačky. Nakoniec už v 2 ročníku mali dieťatko, bola svadba. Žili v jednej izbičke na internáte a doteraz sa na seba usmievajú a sú šťastní ľudia. Moderátorka dodala, že takýchto príbehov o láske nie je veľa. Jeho manželka a deti sú jeho najväčšia výhra.

Otázka č. 6- Čo robia Vaše deti?

                Jeho dcéra je novinárka, robí vedeckú žurnalistiku. Syn mal tiež potenciál byť žurnalistom, ale nevedel pekne písať. Syn nakoniec vyštudoval medicínu a je detský lekár. Bol na študijnom pobyte na Harvarde, mal vedecké stáže v Holandsku. Keď skončil, tak sa rozhodol, že bude liečiť slovenské deti a nakoniec zostal na Slovensku.    

V relácii zaznela ukážka z vojenského prostredia a hosť počas ukážky dodal, že je to výborne, lebo on bol nedávno na Cypre. Sprevádzal Ministra obrany a boli sa pozrieť za našimi vojakmi na Cypre. Ich služba nie je jednoduchá tobôž, keď sa na Cypre teraz situácia zhoršila. Máme 238 vojakov a Organizácia spojených národov vyžaduje, aby bolo nasadených 8 % žien z celkového počtu vojakov danej krajiny. Slovenských vojakov chválili a odchádzali z Cypru s vynikajúcim pocitom.

Otázka č. 7- Prečo vás oslovila armáda? Prečo ste sa stali hlavný vojenský publicista?

                Hosť sa považuje predovšetkým za vojenského novinára. Hosť po povinnej vojenskej službe si povedal, že nechce mať už nič spoločné s armádou. Okupácia Československa sovietskými  vojakmi sa považovala za priateľskú, preto nútili mladých mužov, aby sa odvďačili sovietskym vojakom povinnou vojenskou službou. Hosť zmapoval v jednej knihe, že z plukovníka sa stal strážca parkoviska, lebo nesúhlasil s bývalým režimom. Tento príspevok poslal do denníka Pravda a tam ho oslovili s pracovnou ponukou vojenského redaktora. Hosť spočiatku nechcel, tak mu povedal šéfredaktor, že budeš len 2 mesiace a z 2 mesiacov je 25 rokov. Myslí si, že našiel vzťah medzi ním a vojakmi. Veľmi si váži ich robotu, ktorú robia. Ak nám niekto robí česť vo svete, tak určite medzi týmito ľuďmi sú vojaci. Moderátorka dodala, že mala v jednej relácii vojaka, ktorý povedal, že ak v priestore odmínovania je slovenský vojak, tam je istota, že nič nevybuchne.

Hosť reagoval na to nasledujúcim príbehom

Major, teraz plukovník Bartakovič  bol na útoku na základňu v Afganistane. Na tej základne bolo auto a je tam veľké podozrenie, že v aute je nálož a tá nálož môže vybuchnúť. Keď nálož vybuchne, tak bude zlé. Tak vyslali slovenských vojakov a tí slovenskí vojaci nálož nakoniec našli. O tomto čine slovenských vojakov  sa hovorilo dokonca  aj v americkom kongrese. To ovplyvnilo naše renomé. Organizácia NATO sa dokonca rozhodla, že Centrum pre likvidácia nástražných výbušnín bude sídliť na Slovensku, toto centrum sídli konkrétne v Trenčíne. V tomto centre učia odborníci  pyrotechnikov ako odmínovať munície. Tieto príbehy si človek nevymyslí. Moderátorku na hosťovi- vojakovi tej relácie  najviac zaujalo, že napriek tomu, že zachránil množstvo ľudských príbehov, tak bol veľmi skromný. Moderátorka sa ho spýtala, čí nechce byť generálov a on vtipne a skromne odpovedal, že v rodine nemôžu byť 2 generáli, jeho manželka je generálom.

Otázka č. 8- Čo má spoločné armáda s Vašimi športovými aktivitami? Ako zaujímavosť moderátorka dodala, že hosť má najrýchlejší maratónsky čas spomedzi slovenských novinárov. Aký to bol čas?

                Bol to čas 2 hodiny 54 minút a 16 sekúnd. Na povinnej vojenskej službe namiesto vychádzok hosť chodiť behať. Tento čas zabehol ako 23- ročný na Rajeckom maratóne. Teraz by hosť  na súčasnom Rajeckom maratóne skončil vo svojej kategórii na 4.-5. mieste. Keby mal hosť o 25 kg menej, tak by si kondíciu udržal. Chodí do aj z práce na bicykli. Hosť vo svojej dedine založil preteky, ktoré sa volali Veľká cena Malých Ledníc potom sa stali tieto preteky Majstrovstvami Slovenska v lesnom behu alebo Majstrovstvami Slovensku v behu do vrchu. Moderátorka upozornila hosťa, že trochu neopovedal na jej otázku. Pýtala sa ho, že čí šport, ktorému sa venuje má niečo spoločné s armádou. Moderátorka má predstavu, že vojaci, ktorí pôsobia v armáde musia mať aj dobrú kondíciu. Hosť povedal, že vojaci majú dokonca na to tabuľky, ak tie tabuľky nesplnia, tak dovidenia. Ten vzťah k športu má určitý súvis aj so vzťahom k vojakom. Šport v armáde jednoducho patrí. Hosť deťom rozumie. Dlhé roky hosť pomáhal detskému domovu v Domaniži. Veľakrát tam bol na rozličných besedách s rozličnými vojakmi. Spolupracoval na príprave podujatia  Dni deti s ozbrojenými silami. Vždy tam prišiel autobus s deťmi z Detského domova v Domaniže. Okrem iných podujatí v Centrále NATO v Bruseli  existuje podujatie s názvom Predvianočný ženský bazár. Manželky dôstojníkov, ale aj politikov z rôznych krajín ponúkajú svoje národné špeciality a výťažok z tohto podujatia ide na humanitárne účely. Za vyzbierané peniažky urobili deťom kuchynky, lebo dovtedy mali klasickú stravu ako v kasárňach. Dovtedy im dávali len polievku a druhé jedlo a tieto deti nevedeli variť. Odvtedy ako im z NATO poskytli kuchynky, tak deti sa začali učiť variť. Moderátorka má skúsenosť z nahrávania reportáži z Detského domova, že deti z Detského domova nepoznali kryštalový cukor, lebo mali všetko už pripravené.  Teraz je skvelý iniciatívny projekt v Ozbrojených silách s názvom Nájdi svoj domov. Minulý týždeň vojaci v Prešove pomáhali deťom budovať nové ihrisko. V súčasnosti vojaci sa často venujú deťom v Detských domovoch, ktorí to potrebujú.

Otázka č. 9- Prečo ste pre stredoškolákov a vysokoškolákov založili novinársku súťaž Štúrovo pero?

                Dva roky predtým mal podobnú  súťaž, ktorá bola určená pre stredoškolské časopisy. Keď bol hosť šéfredaktor školského časopisu, tak sa chcel veľmi porovnávať medzi ostatnými.  Hosť si povedal, že keď raz bude veľký, tak zorganizuje takúto súťaž. Po 2 rokoch sa spojili so Zvolenom, kde je skvelý tím v knižnici Ľudovíta Štúra na ulici Ľudovíta Štúra a vzniklo Štúrovo pero. Za tých 27 rokov tam vyrástlo x úžasných novinárov. Trvá to vždy 2 dní. Majú tam semináre, besedy, debatujú o ich prácach. Prichádzajú významní hostia začínajúc od olympijských víťazov končiac prezidentmi. Hosť je rád, že tieto osobnosti prešli Štúrovým perom. Najkrajšie na tom je to, že ony ich aj podporujú.

Otázka č. 10- Ako vznikli rozprávky z knihy s názvom Princ a krása Zeme? Prečo vojenská podporná nadácia vydala takúto publikáciu?

                Zmyslom vojenskej podpornej nadácie je pomoc samy sebe. Napr. jeden desiatnik z plného zdravia dostal akutný srdcový infarkt. Ledva prežil, zostal ležať, nekomunikuje. Okrem tých rehabilitácii, ktoré uhradí mu pomohli s ďalšími rehabilitáciami. Kúpili mu také počítačové zariadenie, ktoré sníma jeho oči, vedomé pohyby oči počítač sníma, a potom ich transformuje na zvuk. Vďaka tomu môže komunikovať so svojou rodinou. Koncom júla tohto roka ďalšiemu desiatnikovi zase vyhorel dom. Ony sa práve nasťahovali a zhorel dom. Týmto spôsobom vojenská podporná inštitúcia sa snaží zbierať prostriedky zväčša sú to 2 % z dane. Okrem toho majú ďalšie ciele podporovať vojenské tradície.  Knižka Princ a krása Zeme vyšla ako poďakovanie vojakom, ktorí od roku 1993 pôsobia vo vojenských misiách vo vyše v 30 krajinách sveta. Moderátorku zaujalo, že keby tam neboli azíjske mená postáv, tak rozprávky sa podobajú na slovenské. Univerzálne je v nich, že tam víťazi dobro a múdrosť. Tá láska je vždy porazená. Niektoré sú o princoch, princeznách, iné o zvieratkách. Túto knižku dali do rodiny každého vojaka na Slovensku, ktorý slúžil v zahraničí. Táto kniha je aj v kníhkupectvách.

Otázka č. 11- Čo ste vy robili v súvislosti s knihou?

                Spolu so správcom nadácie hosť spolupracoval pri zháňaní týchto rozprávok. Nájdu si tam niečo aj dospelí, je tam veľký prehľad misií a operácii. Pre deti sú 4/5, sú tam rozprávky slovensko-anglické, deti sa môžu priučiť po anglicky a tá 1/5 je o tých misiách ako dokument.

Otázka č. 12- Naozaj sa považujete za zberateľa príbehov?

                Hosť sa snaží vždy porozumieť ľuďom. Hosť vie počúvať ľudí, keď mu povedia, že to je medzi nami, tak je to medzi nami. Veľakrát sa mu stalo, že keď hosť niečo napísal, tak sa mu poďakovali. To je pre hosťa najväčšia odmena.

Otázka č. 13- Báli ste sa niekedy o svoj život v nejakej vojnovej krajine?

                Hosť bol v Afganistane 10-krát, minimálne 7-krát v čase rotácie, kedy  si vymieňali slovenskí vojaci pozície, jedny prišli, druhí odišli. Veľakrát boli raketové útoky. Hosť si pamätá, keď počas jeho umývania zubov začali hučať sirény. Hosť musel utekať do krytu, zrazu to vybuchlo. Potom sa rozhodol umývať zuby znova, ale siréna začala hučať a znovu musel ísť do krytu. Je to naozaj len okrajové, vojaci si toho museli prežiť viac a hosť vojakov obdivuje, že sa s tým dokázali vysporiadať. Slovenskí vojaci sú po profesionálnej stránke veľmi dobre pripravení.

Hosť povedal v relácii vtipný príbeh

Hosť spolu s vojakmi jedli pri stole. Hosť mal v ústach vajce, keď jeden vojak začul raketu skôr ako siréna začala hučať, tak ich všetkých schmatol pod stôl. Potom začali všetci  utekať, ale hosťovi zabehlo vajce. Hosťovi to prišlo strašne smiešne, že by niekto písal v novinách, že novinár v Afganistane zomrel v dôsledku udusenia sa vajcom. Našťastie jeden z prítomných to videl a novinára riadne buchol o chrbát a novinárovi vajce vybehlo z krku na zem, a potom hosť mohol s nimi utekať.

Otázka č. 14- Manželka Renátka sa nebojí, keď idete takto von?

                Hosť jej v rámci čierneho humoru hovoril, že keby čosi, tak pochovať v Malých Ledniciach. Hosť zažil veľa smutných príbehov, v relácii povedal jeden z nich. Novinár bol v Kosove sa pozrieť za slovenskými vojakmi. Jeden týždeň strávil s 1 poručíkom, ktorý ho viezol po Kosove. Hovoril čo tam robí. Hosť tomuto poručíkovi povedal, že keď príde späť na Slovensko, tak pôjdu do Trebišova a ponuknú sa s tokajským vínom. Poručík spolu s ďalšími vojakmi v lietadle neprežili. Teraz chodí na cintorín ku jeho hrobu a vždy si spomenie na tokajské, ktoré by pil spolu s ním. Na počesť tragickej smrti   vojakov v Hejciach  novinár napísal knihu s názvom  AM-24 nedoletela , kde píše príbehy všetkých vojakov, ktorí zahynuli pri tejto tragickej udalosti napríklad aké mali detstvo, aké mali plány, aké mali rodiny. Novinár mal strach, že rodiny ho odženú od dverí, ale na prekvapenie hosťa dvere boli otvorené. Bolo to po 10-ich rokoch a doslova povedali, že kde ste , my vás tu čakáme. Táto kniha je pamätníkom ich manželov alebo detí.

Otázka č. 15- O čom je kniha Pokoriteľ, za ktorú ste dostali ocenenie?

                Hosť išiel do Londýna, bol tam na služobnej ceste pred 17-imi rokmi, sprevádzal tam Ministra obrany a potiahol ho za kabát taký chlapec a povedal mu, čí by si nechcel s ním dať pohár whiskey. Tomuto chlapíkovi hosť povedal, že ja som tu služobne, že nemôžem. Minister obrany mu povedal, že už je večer, môžete ísť, tak hosť išiel na pohár whiskey a on mu začal rozprávať svoj príbeh. Bol to príbeh 16- ročného chlapec, ktorého otec vyslal do Británie, aby ho zachránil pred holokaustom . Ten chlapec to odmietol a sa dostal do britskej armády, neskôr do československej armády. Bol pri  najväčšom úspechu 311. Československej bojovacej perute, ktorá zničíla loď Asterufer, ktorá viezla z Japonska ročnú zásobu ťažkých kovov. Hovorí sa, že tento úspech československých letcov urýchlil koniec druhej svetovej vojny. Na druhý deň ako sa to stalo, tak to oficiálny bod rokovania britského parlamentu a bolo to uverejnené vo všetkých britských novinách. Hosťovi to prišlo zvláštne, že o takom úžasnom človeku na Slovensku nikto nevie.  Hosť najskôr zozbieral jeho fotografie, z týchto fotografii urobili veľkú foto výstavu v Bratislave. Hosť napísal scenár na 2 dokumenty o ňom. Vyvrcholením ich práce bola ich spoločná kniha. Tá kniha je o všetkom o jeho hriechoch, o jeho prešľapoch, ale samozrejme aj jeho dobrých stránkach. Bol to senzačný človek a ho veľmi mal rád. Hosť ho navštívil viackrát v Londýne, on ho na oplátku viackrát navštívil na Slovensku. Bol veľmi optimistický človek, mal 90 rokov a stále chcel ísť dopredu, dopredu čo bude robiť. 2 týždne pred smrťou ho prvýkrát počul plakať, keď sa zdôveril hosťovi, že už asi sa nepozrie na Slovensko. Najväčší obdiv u neho má hosť, že ako 16-ročný chcel bojovať proti fašistom.

Otázka č. 16- Ako vyšla kniha Okamihy vzdoru?

                Jedného dňa ho v redakcii prostredníctvom doručeného listu  oslovil pán, ktorý mal už 80 rokov, aby hosť ho prišiel navštíviť v Púchove. Hosť to bral ako výzvu a navštívil ho. Ten pán  vtedy už veľa rokov  zbieral príbehy Partizánov zo stredného Považia.  Hosť sa vyhováral, že má veľa povinnosti s písaním inej knihy. O rok mu volal znova, aby sa znova zastavil. Hosťovi dal pamäťový kľúč a povedal, že toto už dávam povinnosť na vás, že ja už som veľmi chorý, že už zomriem a naozaj potom zomrel. U hosťa to zostalo ako obrovská morálna povinnosť  a po niekoľkých rokoch sa kniha podarila vydať. Sám bol hosť prekvapený koľko príbehov z toho obdobia sa uchovalo. Samotný príbeh tohto pána Fraňa bol fascinujúci už ako malý chlapec roznášal letáky aj ilegálnu protinacistickú tlač. Jeho otec bol za to uväznený v Ilave. Napriek nadviazal kontakt s Partizánmi. Potom išli s Partizanmi do hôr. Títo Partizáni pomohli pri sprístupnení tatranských priesmykov. Pán Frano mal aj fotky aj hovorené slovo. Hosť to rozšíril o 50 %, o príbehy aj iných vojakov, ktorí bojovali na iných frontoch.

Otázka č. 17- Overujete si informácie, ktoré vám poskytujú ľudia?

                Určite áno, ale nie vždy sa to dá. Niekedy sa môže veriť aj pamätníkom, ale dá sa to overiť v historických písomnostiach. Bolo to skvelé rozprávanie a hosť je veľmi rád, že toto dielo ocenilo aj Centrum protifašistických bojovníkov. Keď knihu prezentovali, tak tam boli 3 deti pána Fraňa a vojaci, boli tam ľudia z regiónu. Hosť je šťastný, že stretol človeka, ktorý mu dôveroval a je šťastný, že on túto dôveru voči človekovi nezlomil. Užasný príbeh je aj príbeh Anky Bergelovej, ktorá bola u partizánov na východnom Slovensku. Spolu s mamou a so sestrou pracovala ako ošetrovateľka. Táto žena 2 razy plakala. Prvý raz, keď musela ošetrovať krvavých Partizánov a druhý raz, keď musela sa zdôveril ruskému vojakovi, že má vši a on ju ubezpečil, že neboj sa, prejde vojna a vši nebudeš mať. Pán Kuna, ktorý mal 16 rokov a vedel veľmi dobre jazdiť na koni,  tak bol spojka pre Partizánov. Tento pán Kuna sa skoro utopil s koňom utopil vo Váhu. Okrem toho spolu s otcom zachránil 8 židovských chlapcov. Nosili im jedlo. Jeden americký novinár tiež sa rozhodol dobrovoľne vstúpiť do vojny.  

Moderátorka pripomenula hosťovi, že jej spomínal slovensko-austrálsky príbeh človeka, ktorý je menovcom hosťa. Hosť dodal, že je to veľmi pekný príbeh.  Robil hosť v denníku a jedného dňa ho oslovil 1 pán, haló je tam pán Pavol Vítko, chcem vás spoznať, lebo sme menovci a ho menovec pozval do Austrálie. Hosť sa dozvedel, že je šéfom najväčšej finančnej firmy v Austrálii. Hosť prišiel do Austrálie a 20 rokov bol tento človek najlepším priateľom hosťa. Z toho priateľstva vznikla kniha s názvom Kukabara, po slovensky nenaučíš, Kukabara je taký austrálsky vták.

Moderátorka dodala, že pre hosťa rodina znamená najcennejšiu hodnotu. Manželia Vítkovci nepochádzajú z dobrej rodiny, tak zázemie dobrej rodiny si o to viac vedia vychutnávať. Doteraz je hosť do manželky zaľubený, od roku 1988.