ekonomika

Blog o Veronike Vadovičovej

                V nasledujúcom blogu sa budem venovať osobnosti Veroniky Vadovičovej, ktorá sa narodila s hendikepom razštepu chrbtice a napriek hendikepu zvláda všetky prekážky.   Je úspešnou  paraolympijská športovkyňa v športovej streľbe a čerstvá paraolympijská víťazka z paraolympijských hier v Tokiu. Inšpiráciou na tému mi bolo rádio Slovensko a relácia Opri sa o mňa. Táto relácia bola odvysielaná dňa 3. októbra 2021 o 12:30 so stálou moderátorkou Dagmar Mozolovou a jej hostkou Veronikou Vadovičovou.

                Veronika Vadovičová získala zlatú medailu na paraolympiáde v Tokiu v zmiešanej streľbe na 50 metrov. Keď sa narodila, tak jej lekári nedávali veľkú šancu prežiť. Mala totiž najťažšiu formu razštepu chrbtice. Väčšinu života prežila v nemocnici.

                Hneď po narodení ju operovali. Detstvo mala veľmi dobre, vyrastala medzi dvoma staršími bratmi. Títo bratia ju ťahali všade a Veronika sa chcela vo všetkom vyrovnať s nimi. Aj so sesternicami sa často hrávali a trávili detstvo spolu. Rodina pomáha Veronike v tom čo nedokáže, naopak, Veronika pomáha rodine čo nedokáže, číže je to vzájomná pomoc.

Otázka č. 1-Aké je Vaše postihnutie?

                Dokáže prejsť po dome pár krokov, skôr jej robí problém prejsť na dlhšiu vzdialenosť viac ako 100-200 metrov. Je to pre ňu bolestivé, a tak používa vozík. Veronika hovorí, že vďaka vozíku vie udržať krok so zdravými ľuďmi. Životným krédom Veroniky je, že keď nejde cesta tadiaľto, tak pôjde inou cestou. Deti ju dávali do takých pozícii, že sa nemusela pohybovať a iba tam stála. Bratia ju napríklad vozili na motokároch a na bicykli. Veronike pohyb nechýbal, v tom čase ešte nemala invalidný vozík, pohyb bol obmedzený, ale nevníma, že tam boli nejaké rozdiely.

Otázka č.2- Keď sa do rodiny narodí dieťa s postihnutím, tak to dieťa je uprednostňované. Ako to bolo vo Vašom prípade?

                Veronika nepociťovala, že by mala nejaké úľavy od rodičov alebo že by ju uprednostňovali. Jej mama ju snažila pripraviť do života. Veronika mala malý vysávač, keď jej mama žehlila, tak Veronika jej pomáhala kapesníčky požehliť. Keď jej mama varila, tak Veronika mala malú kuchynku. Mama sa snažila jej dávať zodpovednosť do života.

Otázka č. 3- Hovorí sa, že deti môžu byť zlé, ale vy ste mali šťastie

                Áno Veronika potvrdila, že mala super spolužiakov, učiteľov, učiteľky. Chodila na základnú školu do vedľajšej dediny. Páni učiteľka to vedela tak zariadiť, že spolužiaci boli jej kamaráti. Hostka mala  dva rozdiely  oproti spolužiakom. Po prvé nemusela chodiť na telesnú výchovu a po druhé mala špeciálnu stoličku s operadlami, ktorú vyrobil jej otec. Veronika chcela sedieť na tých stoličkách čo mali spolužiaci a naopak spolužiaci chceli sedieť na jej stoličke. Tam vznikali úžasné kamarátstva, že keď sa dalo, tak sa premenili. Od učiteľky to bolo zakazané, tak to spolužiaci a Veronika  robili cez prestávky.

Otázka č. 4- Ako vytvárala pani učiteľka dobrú atmosféru v triede?

                Pani učiteľka Veroniku dávala ako dozor v triede. Mali na jednej strane rešpekt pred ňou, ale na druhej strane mali aj kamarátstvo.  Veronika sedávala so spolužiakmi, ktorí sa horšie učili. Často sa stalo, že Veronika napísala písomku aj horším žiakom. Pani učiteľka možno o týchto Veronikiných prehreškoch vedela, ale nikdy o tom nedala vedieť. Veronika sa snažila prispôsobiť rukopis spolužiakom. Na začiatku školského roka jej spolužiaci sa predbiehali, aby obsadili miesto pri nej. So spolužiakmi zo základnej školy sú v kontakte a občas sa stretnú.

Otázka č. 5- Kde ste išli na strednú školu?

                Na strednú školu išla hostka na Mokrohajskú, kde prvýkrát prišla do kontaktu s telesnou a športom. Prvé tri mesiace doslova preplákala, lebo bola zrazu sama v cudzom meste. Potom s kamarátkami, ktoré mala na izbe sa viac zblížila. Potom bola jedna veľká partia až do maturít.

Otázka č. 6- Ako ste sa na strednej škole dostali k streľbe?

                Na školskom lyžiarskom zájazde, keď bolo škaredo, tak strieľali. Pán profesor sa jej spýtal, čí nechce chodiť na strelecký krúžok, Veronika nezapochybovala a je pri streľbe doteraz. Na tej škole ich motivovali k športu, nenechali ich len tak rozprávať na lavičke.

                Postupne začala chodiť na súťaže a keď sa jej začalo dariť, tak začala chodiť na vyššie a vyšie súťaže. Potom išla na medzinárodne súťaže aj tam sa jej darilo. Neskôr Slovenský zväz telesne postihnutých ju poslal na Majstrovstvá Oceánie. Tam sa nominovala na prvú paraolympiádu a vkročila do profesionálneho športu.

Otázka č. 7- Aké to bolo získať prvú medailu?

       Bolo to v Číne v Pekingu a tam sa jej zmenil život. Z dievčatka na vozíku sa stal paraolympijský víťaz, tak spoločnosť ju začala trochu ináč brať.

Otázka č.8- Čo je dôležité, aby človek vyhral na paraolympiáde0?

                V každom športe je to aj o tom čo sa robí pomimo. Napríklad je tam fyzická príprava, je tam psychologická príprava, technická príprava, taktická príprava. Na jej prvej paraolympiáde v Sydney skončila predposledná, tak si povedala, že to čo trénuje je asi málo. Na druhej paraolympiáde bola niekde v strede, tak si povedala, že ešte málo trénuje. Potom začala aj iné veci študovať, lebo pri streľbe je dôležitá meteorológia, optika, fyzika. Na športe podľa Veroniky je pekné, že keď sa človek niečo naučí, tak príde na 5 ďalších vecí, ktoré ešte nevie. Keď Veronika ide trénovať, tak si berie so sebou malú meteorologickú stanicu, aby vedela aká je rýchlosť a smer vetra

Otázka č. 9- Ako ste sa zoznámili s partnerom?

                Veľa času trávila za internetom na sociálnych sieťach. Tam hľadala kamarátov, kamarátky a tak sa zoznámila aj s jej partnerom. 5 rokov si písala s partnerom bez toho, aby niečo vedela o ňom. Spoznávali sa navzájom, spoznávali ich vnútorne povahy. Potom sa raz stretli. Ten fakt, že je na vozíku povedala Veronika krátko pred stretnutím. Ich prvé stretnutie nevyšlo, ale potom sa  stretli a priateľ neveril, že je na vozíku a uveril až vtedy, keď mu prikázala, aby jej vytiahol z auta vozík. Partner ju berie ako zdravého človeka a Veronika niekedy musí pripomenúť, že má nejaký hendikep.

Otázka č.10- Mali ste nejakú obavu ako zareaguje?

                Obava bola veľká, ale Veronika to vnímala tak že sa spoznajú nejakí dvaja mladí ľudia. Bolo to skôr o kamarátstve, Veronika vzťahy nevyhľadala. Partner nepovažoval spočiatku streľbu za šport, partner je typický ekonóm, podnikateľ. Potom chodieval s Veronikou na strelnicu a videl ako sa to robí. Začal sa vzdelávať v tomto športe, neskôr Veronike začal radiť.  Potom si urobil kurz trénersky. Často sa s trénerom- partnerom hádali často aj protestovala. Nakoniec ale jemu poďakovala, lebo získali 3 medaily, jedno finálové umiestnenie.

Otázka č. 11- V čom ťa drina spočívala, čo ste museli obmedziť, čo ste museli prekonávať?

                Obmedziť museli veľmi veľa aj teraz pred touto paraolympiádou. Súkromný život takmer vôbec neexistuje, dovolenky tiež neexistujú. Na strelnici sú niekedy až do rána.  Často krát si podľa toho kde súťažili si aj prispôsobovali časový posun. Pár týždňov pred súťažou neje mäsité jedlá, lebo mäsité jedlá obsahujú testostéron. Človek môže byť viac nervoznejší, viac nachylnejší. Pred súťažou sa snažia v komunikácii s trénerom nepoužívať zápory napr. nehovoria neurob toto, ale hovoria urob toto.

Otázka č. 12- Ako je to žiť s človekom, ktorý je zároveň trénerom?

                Veľkou výhodou toho je, že si môžu ísť zatrénovať vtedy keď chcú. Doma sa veľa rozprávajú o streľbe, Veronika často hovorí, že keď prestane strieľať, tak nebudú mať doma témy na rozhovor.     

Otázka č. 13- Aké je to pre vás, že ste vystúpili na stupne víťazov?

                Pre Veroniku je to super, sama Veronika čakala medaily v prvých disciplínach. Pri prvých disciplínach bolo sklamanie, že nedosiahla na stupne víťazov. Tá posledná disciplína ju potešila, pretože je to najnáročnejšia a najnevyspytateľnejšia disciplína. Pred Tokiom v jednom časopise ju nazvali, že je veteránkou. Je rada, že sa vie udržať v špičke aj keď je to už ťažké v tejto dobe.

Otázka č. 14- Aké je to stať na stupni víťazov na paraolympiáde?

                Je to dobrý pocit, je to trochu únava. Veronika má 4 disciplíny, tak musí prepnúť z jedného dňa na druhý deň. Zídu zo stupňa víťazov a už rozmýšľajú čo bude zajtra.

Otázka č. 15- Aké sú Vaše ďalšie ambície?

                Čo sa týka športu chcela by sa Veronika dostať na paraolympiádu o tri roky v Paríži. Nábudúci rok majú majstrovstvá Európy i sveta, to budú prvé nominačné preteky na paraolympiádu v Paríži. O pár týždňov začnú trénovať, už majú plány, čo treba pomeniť. Do tej ďalekej budúcnosti Veronika by si chcela školu dokončiť. Veronika po ukončení kariéry paraolympijskej športovkyne by chcela prejsť na trenérsku kariéru.

Otázka č. 16- Čo vám to dáva, že môžete tak súťažiť, trénovať?

                V prvom rade je to pre ňu takým odrazom, že čo robí, to dobre robí. Na predchadzajúce paraolympiády, keď málo trénovala, tak nedosiahla také úspechy, tým pádom drina a tréningy majú svoje opodstatnenie. Je to pre ňu už povolanie, celý život.

Otázka č. 17- Niekedy ste o tom rozmýšľali, aké by bolo keby ste neboli na vozíčku?

                Párkrát o tom rozmýšľala, asi by bol jej život úplne iný.

Otázka č. 18- Čím to je, že ste taká spokojná?

                Má prispôsobené prostredie a ľudí, že je spokojná. Prekážky sú na to, aby sa prekonávali a nie na to, aby nás zastavovali. Keď prekoná nejakú prekážku, tak sa teší, že ju prekonala.  Podľa Veroniky v športe sú dôležité vzory.

Otázka č. 19- Ako sa dá ísť v optimizme dopredu aj napriek hendikepu?

                Podľa Veroniky je ľahšie byť na vozíku od narodenia ako po úraze. Väčšina našich športovcov sú po úraze a veľmi veľa záleží na okolí ako sa ku tomu postavia. Prvé mesiace na vozíku pri týchto ľuďoch sú určite ťažšie. Skoro na každom metri sa človek na vozíku stretne s bariérou. Keď má tam nejakého človeka, ktorý mu pomôže prekonať bariéru, tak dá sa ísť ďalej. Pri športe je to fantastické, že majú tím ľudí, ktorí je priateľskí a motivujúci. Neberú nás inak ako bežná spoločnosť, ale ťahajú ich dopredu. Keby sme strávili 1 deň s človekom, ktorý je doma bez ambícii a druhý deň so športovcom, tak Veronika si myslí, že by boli tie dni veľmi odlišné. Človek pri tom športe začne znova žiť. Počula od rôznych ľudí, ktorí skúsili šport, že začali hovoriť, že teraz som šťastný, teraz viem čo je to život. Keď človek si myslí, že je koniec so životom, tak môže nájsť iný smer, iný cieľ jeho života, ktorý je možno oveľa krajší. Samozrejme v prvom rade musí ísť iniciatíva od toho človeka a ak nie od toho človeka, tak od jeho blízkych.