ekonomika

Deti a vojna

                V nasledujúcom blogu sa budem venovať téme Deti a vojna. Inšpiráciou na tému mi bolo rádio Slovensko a relácia Emotikony. Táto relácia bola odvysielaná 30.apríla 2022 o 21.05 s moderátorkou Martou Jančkárovou a jej hosťom vysokoškolským pedagógom a psychológom Mironom Zelinom

                Televíziou obleteli zábery ako ukrajinský malý chlapec prišiel na Slovensko bez rodičov iba s telefónnym číslom na ruke, čí jeho rovesníci ukrývajúci sa v pivniciach. Aj takto prežívajú deti vojnu na Ukrajine. Deťom treba dať  v tejto situácii lásku a nádej. Trápenie a izoláciu však okúsili v inej podobe aj naše deti napríklad počas pandémie. V relácii sa zapodievali otázkou Ako  deti môžeme podporiť v tejto situácii.

                Vojna na Ukrajine trvá vyše 2 mesiace. Videli sme otcov, ako sa lúčia s matkou a deťmi, lebo museli bojovať. Dalo by sa rozprávať o deťoch, ktoré sa týždne skrývali v pivniciach a krytoch. Všetky tie zábery zanechávajú silné dojmy, až sa človek pýta, čo bude z nich,  keď vyrastú.

                Tie deti môžu mať následky pod vplyvom týchto ťažkých veci a je problém čo má urobiť spoločnosť, aby to tak nebolo, aby to nebolo také zlé.

Otázka č. 1- Môžu deti vnímať vojnu inak ako dospelí?

                Samozrejme je to zložitá problematika a záleží, aký vek majú deti. Úplné malé deti si neuvedomujú, že sú vo vojne a čo sa vlastne deje. Čím viac sú deti staršie, tým viac začínajú vnímať čo sa deje, sú emocialnejšie. Je to vážny problém, lebo v štatistikách sa uvádza, že na Ukrajine je 100 tisíc sirôt, ktoré zostali bez náhradnej starostlivosti, to znamená, že zostali samy. V prvom rade to záleží od veku dieťaťa. Tam je rozhodujúcim faktorom, čo cíti dieťa a čo cíti matka. Deti postihnuté vojnou postihol tzv. syndróm deprivácie. Tam rozlišujeme taký pojem, ako absolútna deprivácia, to znamená, že nie sú tam len základné potreby, ale sú tam aj iné hrozby napríklad hrozby života a prežitia alebo hrozby, že stratí rodičov. Z hľadiska psychológie ide o totálny útok na psychiku.

Otázka č. 2- Aký hlboký môže byť stres dieťaťa z vojny? Moderátorka počula o prípadoch, kedy deti sa rozplačú na akýchkoľvek zvukový podnet.

                Deti v stave vojny nemajú veľa podnetov na svoj rozvoj. Je tam aj problém pohybu. Dieťa je tam deprivované, lebo nemôže ísť medzi kamarátov.  Samozrejme je tam senzorická deprivácia. Dieťa vo vojne  dostáva zvláštny súbor podnetov. Dieťa má neuspokojené úplne základné potreby.  Moderátorka dodala, že videla dievčatko, ktoré spievalo v kryte, ale moderátorka dodala, že aj toto dievčatko určite pociťovalo určitý druh deprivácie. Pán profesor dodal, že je dôležité ako sa deti s tým vyrovnávajú a znova to záleží od veku. Pán profesor si v relácii spomenul na tzv. citovú depriváciu. Deti, ktoré nemajú tam matku to musia nejakým spôsobom kompenzovať. 2-4 ročné deti si neuvedomujú, že je vojna. Ešte je deprivácia, že v rodine majú dobré vzťahy, ale rodičia sa deťom nevenujú. Potom to dieťa sa nevyvíja funkčne dobre.

Otázka č. 3- Existujú na Slovensku  nejaké štúdie , ktoré sa venujú ako tomu ako deti zvládajú zlé, kritické až vojnové stavy?

                Podľa pána profesora je to komplikované. Záleží to od veku detí, záleží to od situácie, podnetov. Veľmi záleží  od toho, čí tam je s matkou, s rodinou atď. Malé dieťa si neuvedomuje čo sa deje, ale 4-5 ročné deti už môžu mať zafixované spomienky v hlave. Ďalej záleží od toho čí je tam s matkou alebo nie. Vzťah dieťaťa s matkou je vo vojne veľmi dôležitý. Dôležité je, že ide o príbeh, ako to všetko prebiehalo. Ten príbeh spočíva napríklad v tom, že matka sa rozhodne ísť najprv na Slovensko, neskôr sa rozhodne ísť naspäť. Tu je dôležité ako sa rozhoduje matka. Pán profesor má osobnú skúsenosť z vojny, keď mal 4-5 rokov, tak jeho rodina sa ukrývala v pivnici. Mali tam istotu, je tam mama, je tam rodina, je tam perina, ale každú chvíľku sa v ich dedine  striedali Partizáni a Nemci. Pán profesor si spomína ako Nemci na koni zastrelili Partizána. Pán profesor nevedel povedať, čo v tej chvíli prežíval. Psychológ Freund, keď skúmal prečo majú ľudia problémy, tak skúmal u ľudí najskoršie chvíle detstva. Najskoršie chvíle detstva u ľudí zanechávajú stopy.  Významný psychológ Viktor Frankl prežil koncentračný tábor a tomu pomohlo si vybudovať zmysel života. Moderátorka dodala, že dospelý človek to má v tejto situácii ľahšie, lebo si vie vytvoriť zmysel života a vie žiť v tom zmysle života. Staršie dieťa ako 3 roky si uvedomuje vojnu, potom,keď je po vojne, tak žije normálny život, ale v určitej situácii si tento človek uvedomí, že sa rozhodnem takto, lebo som prežil vojnu.

Otázka č.4- V akých situáciách života  sa môžu vynoriť okamihy vojny u človeka?

                Je to podľa pána profesora veľmi ťažké. Vo veku 9-13 rokov začína mať dieťa nadhľad nad tými vecami.

Otázka č. 5- Vám sa stalo, že ste si počas života spomenuli na okamihy druhej svetovej vojny?

                Pán profesor povedal, že v tej pivnici potreboval tie periny. Tie periny sú symbol potreby  matky. Pán profesor ako malý chlapec , keď videl Nemca strieľať do Partizána, tak si uvedomil, že život môže byť napadnuteľný, a preto treba žiť, tak, aby sa to nestalo.

Otázka č. 6- Ako sa môže dieťa vyrovnať s tým čo vidí vo vojne?

                Zažíva to ako šok, ale neskôr to môže brať ako kompenzačnú niekedy  dokonca vyrovnávaciu úlohu. V Anglicku sa robil jeden výskum, ktorý sa týkal prežívania druhej svetovej vojny u detí, ktoré boli s ich vlastnými rodičmi a ktoré boli bez rodičov.  52 percent detí bez rodičov počas a po druhej svetovej vojny boli neurotické,20 percent  s rodičmi počas a po druhej svetovej vojny boli neurotické. Deti prežívajú viac negatívne opustenie matky ako samotné bombardovanie. Bombardovanie je šok, ale keď to trvá dlhšie, tak to nehrá takú úlohu ako opustenie matkou. Je veľmi dôležité pri detských  utečencov z Ukrajiny, čí prichádzajú s matkou alebo prichádzajú samy.

Otázka č. 7- Aké iné poznatky sa dajú preniesť do ďalších dní?

                Výskumy, ktoré sa robili v tejto oblasti sa týkali dvoch skupín detí. Prvou skupinou detí bola skupina detí, ktorá prežila vojnu s matkami. Druhou skupinou detí boli detí, ktoré prežili vojnové udalosti bez matky. Tie výskumy sa sustreďovali na jednu alebo druhú oblasť a skúmali deti ako prežívali vojnu s matkami a bez matiek. Ťažké psychické stavy spôsobené vojnou môže  spôsobiť strádanie a osamotenosť. Veľmi dôležité je nejaký človek, na ktorého sa to dieťa naviaže.  Deti bez matiek mali výraznejšie poruchy správania, boli napríklad bojazlivejšie, cmuľali si palec, pomočovali sa. Zapodievali sa viacej s hračkami ako s deťmi. Pani moderátorka sa spýtala, čí tam môže byť aj otec. Pán profesor odpovedal, že ide tam o vzťahovú väzbu. Psychológia hovorí, že dieťa má mať väzbu na niečo alebo na niekoho komu verí.  Pri deťoch je dôležité nielen, aby rodičia dali jesť dieťaťu, ale hlavne to, aby rodičia mali dieťa radi.

Otázka č. 8- Ako vojna prípadne koncentračné tábory ovplyvní celý život detí? Môže sa predpokladať, že deti z Ukrajiny  si ponesú stigmy vojny?

                Boli urobené niektoré analýzy detí z koncentračných táborov. Pán profesor videl kresby detí z koncentračných táborov.  Všetky deti, ktoré boli z koncentračných táborov ukázali určité negatívne správanie napríklad, že kradli, klamali, podvádzali, nepočúvali dospelých. Toto správanie neprekročilo hranice nejakých duševných chorôb. Koncentračné tábory urobili tento efekt, ale treba povedať, že deti sa vedia veľmi rýchlo adaptovať. Keď tieto deti zobrali z koncentračného táboru, tak mnohé veci sa upravili, modifikovali na kvázi normálne správanie.

Otázka č. 9- Vieme ako sa pandémia  podpísala na duševnom zdraví detí?

                Pán profesor potvrdil, že psychológovia majú veľa výskumov na túto tému. Jedna vec je, čí sa deti viac alebo menej naučili. Uvádza sa, že deti sa naučili o 30-60 % menej ako pred pandémiou. Zhoršenie prostredia spôsobilo, že žiaci menej vedia. Potom sa pýtali deti ako sa cítia,keď nemusia chodiť do školy a učia sa online.  28 % žiakov odpovedalo, že som spokojný, tak mi to vyhovuje, 13% žiakov odpovedalo, že horšie, nudím sa, 59 % žiakov odpovedalo, že  súčasnou situáciou nie som spokojný, chcem sa vrátiť do školy. Dá sa to uzavrieť, tak, že sociálna izolácia negatívne vplývala na správanie detí. Potom sa pýtali detí ako nahrádzajú fyzický kontakt a väčšina deti odpovedala, že na počítačoch.  Pán profesor to uviedol na pravú mieru, že nevedia koľko žiaci stratili na vzdelávaní.

Otázka č. 10- Ako je to s emočným prežívaním detí počas pandémie?

                33 % detí  uvádzalo, že narástli depresívne  stavy napríklad strach. U 9- ročných detí sa ukázalo nárast psychických ťažkostí napríklad také veci ako je nekoncentrovanosť, ako je strach, úzkosť. Boli zvýšené čísla násilného správania detí pod vplyvom pandémie. Pandémia mala u detí také následky ako u vojny, ale menšej intenzity.  Deti z Ukrajiny sa v tomto čase neučia skoro vôbec.  Má to emocionálny dopad- strach, úzkosť. Má to vplyv na sociálny rozvoj, tieto deti sú samotári.

Otázka č.11- Ako prekonať hrozby vojny, opustenosti?

                Ide vlastne o sociálnu politiku. Má sa vybudovať taký sociálny systém. U nás je vybudovaný taký systém z hľadiska pedagogiky, kde máme pre tieto deti špeciálne reedukačné zariadenia, to sú vlastne polepšovne. Máme aj detské domovy, ktoré sú premenované na Centra deti a rodiny. Pána profesora pozitívne prekvapilo vytvorenie mestečiek pre tieto deti. V histórii to bolo známe pod názvom sirotince. 100-200 rokov boli vytvorené systémy, ktoré sa starali o tieto opustené deti. Prvá vec je podľa pána profesora vytvoriť sociálny systém, ale ten sociálny systém musí byť vybudovaný na určitom základe. Najlepšie je, aby sa dieťa dostalo do normálneho života vytvoriť systémy, kde si dieťa vybuduje vzťah s matkou. Adopcia sa zdá jedna z najlepších modelov. Máme detské domovy rodinného typu, máme detské domovy bytového typu. Filozófia týchto zariadení by mala byť založená na systéme vybudovania vzťahu s matkou prípadne osôb, na ktoré sa dieťa môže obrátiť. Je dôležité dať dieťaťu takú lásku, aby dieťa nadobudlo sebavedomie.

Otázka č. 12- Sú na to uspôsobené naše zariadenia, že deti tam majú kontakt s ľudským teplom s ľudskou láskou?

                To by bola podľa pána profesora dlhá diskusia. Pán profesor má skúsenosť z poradne, že vyberal profesionálnych rodičov. Náhradný rodič je na to, aby vzťahovú väzbu s dieťaťom urobil, ale nie každý rodič má na to schopnosti. Niektorí rodičia tam išli len preto, aby zarobili. Napríklad v Rusku bol vybudovaný sociálny systém na vyššej úrovni. Takisto aj v Montesori bol vybudovaný takýto systém.

Otázka č. 13- Má zmysel vybudovaný slovenský  systém Bandi

                Tých systémov je veľmi veľa. Sú cirkevné, súkromné organizácie, ktoré sa starajú o tieto deti. Podľa pána profesora by bolo dobre poznať program týchto zariadení, ktorých ich robí, prečo ich robí a hlavne by sme mali poznať výsledky týchto zariadení. Každé takéto zariadenie by malo mať vedeckú základňu. Mali by sme vytvoriť nejaký systém týchto zariadení, aby sme pomohli týmto deťom, nejako ich začleniť do života. To je vecou politiky štátu najmä vecou sociálnej politiky štátu, a potom aj pedagogickej a psychologickej starostlivosti. Moderátorka dodala, že nemáme dostatok odborného personálu, pán profesor jej dal za pravdu. Len v Bratislave čaká 200 detí na pseudopsychiatrické vyšetrenie. Máme málo detských psychiatrov, máme málo školských psychológov.

Otázka č. 14- Čo by sme mohli poradiť  učiteľom, ktorí sa stretávajú s traumatizujúcim dieťaťom z Ukrajiny?

                Tieto traumatizujúce deti z Ukrajiny by sme mali milovať zjednodušene povedané. K týmto deťom by sme mali vytvoriť vzťahovú väzbu. Mali by sme vytvoriť taký vzťah na princípe pohladenia, porozumenia k tomu danému dieťaťu. Toto dieťa musí cítiť, že ho učiteľ má rád na jednej strane a na druhej strane, aby dieťa malo rado učiteľa. Mali by sme týmto deťom dať nádej. Jeden chlapec z Mariupoľa povedal, že chce vidieť slnko, keď bol vyslobodený z krytu. Mali by sme dať deťom východisko z tejto ťažkej situácie. Mali by sme im dať Slnko.