ekonomika

Blog o Sone Holúbkovej

                V nasledujúcom blogu sa budem venovať osobnosti Sone Holúbkovej, ktorá sa venuje vyše 30 rokov zdravotne znevýhodneným občanom a založila Krajinu harmónie. Inšpiráciou na tému mi bola rádio Regina a relácia Portréty. Táto relácia bola odvysielaná 5. septembra 2021 o 15.05 s moderátorom Ladislavom Eliášom a hostkou Soňou Holúbkovou.

                Soňa Holúbkova 30 rokov pracuje so zdravotne znevýhodnenými ľuďmi. Založila občianske združenie Krajina Harmónie. Každoročne organizuje podujatie Fantázia a jašidielňa, kde spája ľudí bez rozdielu. Založila Agentúru podporných služieb, kde pomáha s bývaním ľuďom so zdravotným znevýhodnením. V profesionálnom, ale aj osobnom živote sa snaží o vzájomné porozumenie ľudí.

                Detstvo, ktorej si hostka pamätá sa týka obce Ľubietová pri Banskej Bystrici, lebo jej rodičia boli veľmi mladí a v tom čase pracovali v Banskej Bystrici. Prvé začiatky boli u deda Ondreja a babky Terezky v Ľubietovej. Hostka mala veľmi rada prechádzky po meste Banská Bystrica až tak, že ju musel večer doviezť domov.

Otázka č. 1- Už ste vtedy objavovali krásy Banskej Bystrice?

                Hostka hovorí, že jej mladí rodičia mali radi prírodu. Užívali si život nie pri veľkých horách, ale pri živánskej, kde spievali pri ohni a hostka zbierala kvety. Toto všetko si pamätá z detstva.

Otázka č. 2- Kam viedli Vaše ďalšie kroky?

                Po maturite odišla do Prahy a už sa do Banskej Bystrice nevrátila. Praha bola pre ňu ako keby nový život. Musela bývať na internáte, musela si zarábať na štúdium a bývanie na internáte. Zároveň sa začala venovať horolezectvu, dovtedy sa venovala len vysokohorskej turistike. Kultúrny život v Prahe bol plný, stretávala obrovské množstvo nových ľudí, škola ju zaujímala, robila psychológiu a popritom rôzne pomocné vedecké práce, experimenty, návštevy v liečebniach. Obdobie vysokej školy je v pamäti hostky zapísaný ako plný, keď nemáte starosť o iných ľudí a keď sa plne môžu mladí ľudia venovať svojmu rozvoju.

Otázka č. 3- Prečo práve psychológia?

                Hostku inšpirovali profesori, odborníci, ktorí robili v oblasti psychológie+ jej pozícia najstaršej sestry, keď mladšie sestry radili ako žiť. Hostka sa v tom cítila zaujímavo, že môže spolu s nimi hľadať odpovede na ich otázky. Tajne dúfala, že ju psychológia dostane hlbšie, ale ako dodáva štúdia nie sú život, život ukáže niečo iné. Človek si to ako na aute musí odjazdiť.

Otázka č. 4- Potom po Prahe aká oblasť, aké mesto nasledovalo?

                Potom bola krátka zástavka v Dubnici nad Váhom, lebo hostke sa podarili získať štipéndia na štúdia v Dubnici nad Váhom, robila pre nich diplomovú prácu a neskôr aj dizertačnú prácu. Potom musela nastúpiť do tej fabriky. Boli to Závody ťažkého strojarenstva, kde veľmi rýchlo vhupla do vôd profesionálnej praxe. Dubnická fabrika mala vtedy 15000 zamestnancov teda veľmi rôznorodé problémy, fungovalo tam oddelenie priemyselnej psychológie a sociológie, číže také testovanie profésii od žeriavnikov až po tých čo tam skúšali tanky+ tam bola psychiatria ako oddelenie+ sociológia. Výbornú kolegyňu mala na sociológii. Robili spoločne rozbory na zmeny vo fabrike. Práca vo fabrike trvala krátko asi rok.

Vtedy práca psychológa bola hodnotená minimálnou mzdou, tak ešte chodila na nočné a učila sa od tých ľudí. Hostka nemohla byť plne platená, lebo mala vysokú školu, ale nie učňovskú školu. Hostka v tejto fabrike zistila ako je prepojený pracovný a súkromný život a ako dodáva to je skutočná univerzita celoživotného vzdelávania.

Otázka č. 5- Kedy a kde ste spoznali vtedajšieho manžela?

                To bolo ešte na gymnáziu v Banskej Bystrici, ešte išla len na prvý ročník. Bolo to úplne náhodné stretnutie na ulici, kde videla, že si z nej idú urobiť zábavu, prichádzali z kempu na Tajovskej a pýtali sa jej kde je kemp. Potom chlapcom ukázala kostol a renesančné námestie. Bola partia chalanov a odvtedy sa spoznali. Po 10 rokoch jej prišiel s ružou na promócie. Potom žila v Dubnici, ale v Žiline mala vystúpenie s modernou gymnastikou a nemali za ňu nahradníčku, tak ju požiadali, aby neprišla z Dubnice do Žiliny. Tak prišla do Žiliny a povedala, že som v Žiline, môžeš sa so mňou stretnúť. Pozval ju na hory, pozval ju do života a ona neodmietla. Moderátor dodal , že to bol asi osud, že ju pozvali do Žiliny, kde býval jej nadstavajúci.

Otázka č. 6- Aké začiatky boli v Žiline?

                Jednak bola veľká zmena, že hostka už nebola slobodná žena. Hostka sa definitívne rozhodla, že bude zdieľať svoj život s niekým. Keď prišla do Žiliny najprv bývali v malej garzónke úplne v strede mesta. Úlohou hostky bolo čo najrýchlejšie si nájsť prácu, lebo to bola povinnosť, že zamestnanie je bežnou súčasťou života. Neexistujú nejaké výnimky okrem materskej dovolenky, čo si hostka myslí, že je iná profesia. Hostke ponúkali prácu účtovníčky. Hostka sa rozplakala a povedala, že ona nevie o číslach nič. Ten pán povedal, že máte vysokú školu, že to sa naučíte. Hostka na to povedala, že ona sa učila o ľuďoch, ale nie o číslach. Ten pán dodal, že kto by to mal lepšie pochopiť ako psychológ. Nakoniec zobrala prácu sociálneho kuratéra pre mládež, lebo našťastie kolega išiel na vojenskú službu. Načas sa z nej stal kurator pre mládež. Musí povedať, že to bola úplne zaujímavá práca v teréne, že to boli všetky obce v okolí Žiliny. Bola to práca s deťmi, ktoré mali sociálne problémy alebo drobné kriminálne činy. Pre ňu to bolo hľadanie lepších možností, aby sa deti postavili na nohy a prevzali zodpovednosť.

Otázka č. 7- Žilina vám učarovala na prvé pohľad, na prvé stretnutie alebo ste si ku Žiline hľadali dlhší čas, dlhšiu cestičku?

                V očiach hostky ešte bola panoráma Prahy ako mesta. Tú Žilinu príjala, ale trvalo dlho kým mesto prijalo hostku. Po práci kuratera sa začala otvárať možnosť spolupráce s manželskou poradňou. To bolo veľmi zaujímavé, chodila tak popoludní a už sa vám otvára okruh ľudí. Rodina, spolupracovníci boli veľmi otvorení, že hostka sa necítila v cudzom meste.

Otázka č. 8- Kedy prišli detičky?

                Museli nachvíľu čakať, nebolo to hneď. Keď sa to podarilo, tak išli 3 deti za radom. Pre hostku to znamenalo veľkú prestávku v práci aj keď počas materskej do manželskej poradne občas odbiehala. Vtedy sa jej zdali deti, že to je plný úväzok. Materstvo bolo pre ňu, že rastieme s deťmi a vychovávame súčasne. Hostka išla do práce až keď najmladšia dcéra mala 3 roky.

Otázka č. 9- Vtedy už bola nadácia?

                Vtedy ešte nebola nadácia. Keď mala jej najmladšia dcéra 3 roky, tak išla do manželskej poradne späť, ale jej prišla zároveň ponuka organizácie Denného tábora pre mentálne postihnutých. To sa úplne priznáva, že to bola jej najväčšia výzva jej života, lebo si myslela, že to je oblasť ktorú nepozná. Hostka povedala na to, že to si na ňu veľa vymysleli. Povedali jej, aby sa išla pozrieť aké služby na Slovensku máme a to bol rok 1987. Hostka išla a videla klasické pobytové zariadenia, kde deti boli priviazané plienkami o radiátor. Boli to deti v bezpodnetnom prostredí. Hostka dokonca videla dieťa v klietke. Potom sa vrátila domov a už nevedela povedať nie. Hostka bola zúfalá, že to tak je. Keďže si predstavovala, že tie služby musia byť úplné iné, tak to vnímala už ako poslanie. Týždeň hostka plakala, radila sa s manželom a známymi, kto to bude s ňou robiť, lebo to ešte nebola začatá služba, a potom jej začalo prichádzať, že keď ty to nevieš, tak to vedia ich rodičia. Začala taká cesta spoznávania toho života a teraz vôbec nechápe čoho sa bála, ale rozumie tým ľuďom, ktorí sa boja. Pre ňu to bolo prekvapenie až zdesenie, že by to mala robiť. Teraz je to veľa rokov a musí povedať, že je vďačná za tú príležitosť za to, že sa dala na tú cestu s tými ľuďmi.

Otázka č. 10- Neľutujete Vaše rozhodnutie pracovať s týmito ľuďmi?

                Hostka hovorí, že keby neponavštevovala rodičov detí s mentalným postihnutím, tak by myšlienka zriadenia Krajiny harmónie ani neskĺzla.

Otázka č. 11- Kedy prišlo to rozhodnutie?

                Rozhodnutie prišlo tesne po roku 1989. Hostka mala nejaké tlaky poskytovať sociálne služby, ale čo ten ďalší život, susedia rodičov ako to berú. Zdalo sa jej, že rodičia detí s mentálnym postihnutím neboli až tak viditeľný. Hostka si povedala, že treba tých ľudí trochu zobrať vonku, boli spolu na námestí. Zdalo sa jej, že rovnako chápu tie udalosti. Potom bol prvý ročník jašidielne v bábkovom divadle a mali pocit, že to zdravotné postihnutie nemusia brať až tak vážne. 5 rokov robili jašidielňu. V roku 1995 sa rozhodli, že založia nadáciu.

Otázka č. 12- Pomáhali vám aj dobrovoľníci pri organizácii jašidielne?

                Musí povedať, že to zišlo z toho, aby ten Festival fantázie a tvorivosti mladých ľudí  nebol až tak smutný. Aby to nebolo až tak smutné, tak od začiatku tam začali pozývať študentov zo stredných škôl.  Od začiatku akcie 10 000 mladých ľudí prišlo na túto akciu. Hostka hovorí, že pociťuje, že odvaha rástla. Začínali tým, že mentálne postihnutého sa spýtali, že  čo rád robíš? On odpovedal, že škrabem zemiaky a sa bavili ako šúpu zemiaky. Posledný festival čo si hostka pamätá bolo spracovanie Shakespeara, príbehy Tisíc a jednej noci. Viac si trúfali aj tie vystúpenia boli profesionálnejšie. To podľa hostky trochu uvoľnilo zábranu jednak v meste Žilina, ale aj u mladých ľudí, že sa tých odlíšnosti nemusíme báť.

Otázka č. 13- Vznikali v jašidielni priateľstvá alebo dokonca manželstvá?

                Hostka by chcela zorganizovať stretnutie ľudí, ktorých jašidielňa oslovila a jašidielňou žijú. Hostka je s mnohými kontakte. Pre hostku je fascinujúce, že niekto po týždni dobrovoľníctva na tomto festivale sa stane otvorený voči odlišnosti a títo ľudia stratia určité vnútorné zábrany. Ďalšie stretnutie by mohlo byť s tými mladými ľuďmi, ktorí založili rodiny vďaka jašidielní. Moderátor dodal, že to je super pocit, že jašidielňa pomohla. Hostka si nemyslí, že to bola len jašidielňa, ale to bolo jedným z impulzov pre mladých ľudí, že treba zlepšovať svet nielen pre seba, ale aj pre iných ľudí. Z hostky to urobilo človeka, ktorý verí viacej v komunitu. Keď sa spojí komunita s riešením problémov , tak sa riešia problémy lepšie ako keď niekto pošle peniaze zhora.

Otázka č. 14- Veľa krajín ste navštívili, ktorá krajina vám utkvela v pamäti?

                Hostka musí povedať, že každá krajina v ktorej bola ju oslovila, napriek tomu, že Spojených štátov amerických sa moc netešila. Táto krajina ju nakoniec privítala novými príležitosti a otvorenosťou ľudí. Tam sa hostka naučila, že dôležitá je myšlienka, ak má človek dobrú myšlienku, tak peniaze sa nájdu.  Hostka bola aj v Brazílii, kde robila osobného asistenta jednému mužovi s postihnutím a Brazília ako povedala ju veľmi učarovala tiež. Je to mladá krajina, je to odvážna krajina. V niektorých nápadoch je Brazília oveľa ďalej. Napriek tomu Európa je veľmi podobná, tak hostka v každej našla niečo špecifické. Napríkad v Dánsku našla inšpiráciu, v Nórsku pokrokové služby, v Británii užasných kolegov. Hostka sa musí priznať, že do každej krajine by rada išla, ale najlepšie sa cíti na Slovensku. To sú pre ňu korene kde patrí a kde sa jej s ľudmi najlepšie pracuje.

Otázka č. 15- Aký bude Váš zážitok v roku 2021 a ako sa na to pripravujete?

                Hostka bola pozvaná na túru do Maroka prejsť Atlas a potom možno kus púšte. Iniciátorkou celého horského putovala je Helena Voleková, ktorá keď mala 70-ku, tak hostke povedala, že ju išla sprevadzať do Himalaji na track. Vtedy objavila to čaro, že nemusí tie hory prejsť ako ultramaratonec. Tie hory vysoké majú tiež omladzovací účinok. V Himalajach hostka stretla skupinku Francúzov, ktorých priemerný vek bol 85 rokov a povedali jej v nadmorských výškach nad 5000 metrov nad morom sa ľahšie produkujú červené krvinky. Pred výstupom si dá niekoľko treningových výstupov ako Veľká Fatra alebo Nízke Tatry. Každý deň 10-15 km peši prejde.

Otázka č. 16- Čo vás ešte inšpiruje?

                Hostku veľmi inšpirujú ľudia, ktorí žijú zariadeniach sociálnych služieb a nemajú také možnosti ale  napriek tomu  majú veľkú túžbu po živote. Teraz hostka robí na jednom projektu, ktorého zámerom je, že napriek tomu, že títo ľudia sú klientmi sociálnych služieb tak majú právo na všetky oblasti života napríklad rodinu, intimítu, pracovné vyžitie, ďalšie vzdelávanie, rozvoj osobnosti, nadväzovanie priateľstiev, byť súčasťou komunity. Tá služba ich nemá obmedzovať. Hostka vidí, že akú má komunita silu a keď im umožní spoločnosť, aby vytvárali vzťahy a podporí spoločnosť v tom čo potrebujú. Keď týchto ľudom umožníme sa rozvíjať v tých veciach čo dokažú, tak títo ľudia rozkvitajú a sú ako neobrusené diamanty. V mnohom zohrávajú úlohu rodičia zdravotne postihnutých detí, ktorí sa snažia urobiť život ľudí čo najlepším. Sú tam nielen zdravotné obmedzenia, ale aj spoločenské obmedzenia.