ekonomika

Blog o zvieracej terapii deťom a dospelým so zdravotným znevýhodnením

                V nasledujúcom blogu sa budem venovať problematike zvieracej terapie detí a dospelých so zdravotným znevýhodnením.  Inšpiráciou na písanie o tento blog o tejto téme mi bola Slovenská televízia 2 ( STV 2) a relácia Cesta. Táto relácia Cesta sa venuje problematike detí a dospelým so zdravotným znevýhodnením a ich začleňovaniu do plnohodnotného života. Konkrétna táto relácia bola odvysielaná v nedeľu 9.mája o 11:30.

                V prvej časti relácie zavítali redaktori do sokoliarne, kde vycvičení terapeuti poskytujú terapiu deťom a dospelým prostredníctvom sokolov.  Táto sokoliareň sa nachádza v areáli mini zoo Devín pri sútoku Moravy a Dunaja.  Cieľom tohto projektu bolo to, že aby ľudia mali kontakt s prírodou a aby tu chodili rodiny s deťmi a postupom času sa vybudoval projekt s názvom Hodnota terapie.

                Cieľov ornitorerapie je niekoľko. Po prvé človek cez túto ornitoterapiu sa môže stať sokoliarom a po druhé je to prekonať problémy, ktoré ste stretli v živote, akými sú stres v práci, zdravotné znevýhodnenie a vďaka tomu sa môže začleniť do spoločenského a pracovného života. Veková hranica detí je od 6 rokov a vyššie. Veľmi dobré výsledky mali pri detskej mozgovej obrne, autizme a syndróme vyhorenia.  Mali skúsenosť u autistu, že chlapec bol spočiatku závislý na individuálnej preprave prípadne na Mestskej hromadnej doprave a postupom času vplyvom ornitoterapie sa vybudoval, že do areálu prišiel sám peši.   Terapie sa uskutočňujú individuálne alebo skupinovo, ale preferujú skupinové terapie. Jednotlivci sa postupne musia oboznámiť s areálom, ukazujú sa mu zvieratá, učí sa manipulovať s týmito zvieratami, napomáhajú pri lietaní, dokonca sú zainteresovaní do sokoliarskych vystúpení. Pri vystúpenia pomocníci nerobia nielen komentáre, ale pomáhajú dávať sokolov na parkúr.  

                Plamienky sú spoľahlivé pre deti so zdravotným postihnutím, pretože sú ľahunké. Sú spoľahlivé, že neublížia a sú spoľahlivé aj na lietanie, každý kto zdvihne ruku s odmenou, tak plamienka priletí.  Nato, aby človek mohol robiť s dravcom, musí byť pokojný, keď chce človek, aby dravec priletel, musí byť pokojný a sústrediť sa na jednu vec. Vtáčiky majú srsť jemnú, tak dieťa sa musí učiť jemne dotýkať, jemne hladkať.  Dieťa sa plamienka nemôže chytať hocijako, lebo vtáčik nebude dôverovať. Napríklad deti s Downovým syndrómom musia pútka jemne ovládať pri manipulácii s plamienkom. 

                Práca u jastraba je už náročnejšia, lebo vie človeku aj s nohami ublížiť, ale je spoľahlivý vták na výchovu, vie priletieť ku hocikomu.  

                U mentálne postihnutých detí treba postupovať pomaly, začína sa s takým vtákom ako kuvik plačlivý, ktorý nevyzerá nejaký veľký a desivý. Postupom času, keď nie je strach až taký veľký sa cez plamienku dostanú aj k väčším vtákom.

                Výr skalný sa používa na lietanie, tiež je veľmi kontaktný, tiež je veľmi komunikatívny, je najväčšou sovou, samice môžu mať až do troch kilogramov, číže ruka sokoliara musí byť stabilnejšia, aby výr mal oporu. Chalani s Downovým syndrómom, ktorí boli odvážnejší mali na rukách aj výra.

                Využívanie dravcov má veľmi dobrý benefit, že ľudia so zdravotným znevýhodnením  zabúdajú aké majú zdravotné znevýhodnenie. Má to však aj iný benefit, prepojuje ľudí so zdravotným znevýhodnením a zdravou populáciou, ľudia, ktorí prídu nevnímajú, že iní ľudia majú nejaké zdravotné znevýhodnenie, nejaký problém. Nastáva tam prvok socializácie, nikto nevníma bariéry iných.

                V druhej časti relácie redaktori zavítali ku delfinoterapii . Terapeutické účinky delfínov môžeme zaznamenávať od roku 1968, keď neurológ John Niddie zistil, že interakcia delfína a človeka je veľmi prospešná. Toto zviera je nádherné a každý človek túži raz za život si s ním zaplávať alebo sa stretnúť.  Terapeuti pracujú s delfínom s dĺžkou dva až tri metre, má v priemere 200-400 kg a 4 plutvy. Delfín má jednu výnimočnosť, že môže prenášať ultrazvukové vlny, ktoré prechádzajú celým človekom a hlavne to pôsobí na nervovú činnosť. Ľavá a pravá pologuľa mozgu sa harmonizuje a tým pádom je možné, že saj obnovujú nové nervové zakončenia. Dieťa alebo dospelý jedinec sa ukľudni a tým pádom ako keby začína pracovať na sebe.  Zlepšuje sa motorika, čí už jemná alebo hrubá. Terapeutom sa stalo, že dieťa pri 9. terapii vedelo chytiť plutvu a samo si zaplávať alebo sa napríklad stalo, že autista- chlapec spočiatku plakal, ale pri príbližne 4.-5. terapii začal s delfínom komunikovať, on začal ako keby štekať, napodobňovať toho delfína, na 7. terapii chlapec začal používať slová. Chlapec vyrastal v rakúsko-slovenskej rodine, najskôr začal používať slovenské slová, neskôr nemecké slová a po dvoch týždňoch dokonca aj vety, veľmi sa rozozprával až moc.

                Delfínoterapia prebieha 10 dní buď nepretržito alebo 5 dní, 2 dní voľna a ďalších 5 dní. Delfinoterapia trvá 30 minút a väčšinou je to statická činnosť. Keď sú ruky spastické, tak sa ruky dajú na delfína a delfín už pracuje. Obľúbené plávanie delfína je na prsných plutvách. Delfinoterapia je súper, keď sa aspoň raz zažije, je finančne náročná, tak sa snažia podporovať tie rodiny.

                V tretej časti relácie boli redaktori pri terapii s koňmi. Formy hipoterapie- číže terapie s koňmi môžeme rozdeliť na tri časti, prvá časť je hiporehabilitácia, ktorá je zameraná na fyzickú stránku, teda ovplyvňovanie pohybu, rovnováhy,  druhou časťou je pedagogicko-psychologická, ktorá je zameraná na deti s poruchami správania a tretia časť je športové jazdenie postihnutých , vtedy udržujú ich kondíciu, aby sa mohli zúčastniť športových súťaži.

                V relácii bolo predostrené dieťa, na ktorom skúšali účinky hipoterapie  U tohto dieťaťa sa zameriavajú na 2 časti a to: psychorehabilitáciu a pedagicko- psychologickú časť. Snažia sa u neho posilniť zlepšenie výdrže a aby mal kontrolu nad cvikmi, ktoré robí.  Matka trochu chápe lekárov, že jej mali povedať to najhoršie o synovi a jeho prognóze, ale ona verí synovi a verí aj svojim rodičom. Podľa matky hipoterapia synovi dala veľa, lebo príroda podľa nej lieči. Dieťa keď sedí na koniku , tak vníma také podnety ako keby bol zdravý, nie menej dôležitou vecou u koníka je pôsobenie tepla. Dieťa vníma na koníku  taký istý pohyb aký bol, keď bol u mamičky v brušku. Veľmi dobrou terapiou je aj u detí, ktorí majú rozvedených rodičov, lebo koník nahrádza tie časy, kedy rodičia ho vozili. Matka chlapca hovorí, že jej syn bol po prvých hipoterapiách unavený. Medzi chlapcove pokroky patria, že v 3 rokoch začal chodiť a že sa mu vyrovnal hrb na chrbte, ktorý nadobudol, keď sa naučil sedieť. Matka s ním chodí na hipoterapiu 2- krát do týždňa a na Richardovi vidí stále pokroky. Dieťa začína komunikovať, podľa matky je dôležité, že jej syn vie vyjadriť svoje chcenie. Jeho vyjadrovanie je menej hlučné, hlučné bolo kvôli tomu, že chcem vyjadriť svoje chcenie ísť na koňa. Všetko ho baví iba chvíľu, ale hipoterapia ho baví od začiatku do konca. Neuvedomuje si, že cvičí, vníma to ako zábavu.

U niektorých detí sa prejaví proces zlepšenia po hipoterapii po 2 týždňoch, u detí s detskou mozgovou obrnou je to dlhodobý proces. Odborníci odporúčajú, aby dieťa chodil na hipoterapiu 2- krát do týždňa aspoň 2 mesiace. Čím skôr sa zasiahne u dieťaťa tým lepšie, v neskoršom veku hipoterapiu nebude potrebovať, nepostrehne ani, že mu niečo bolo. Na jednej strane koník môže dieťa ukludniť , na druhej strane ak je dieťa príliš úzkostlivé, tak ho môže povzbudiť ku aktivite.

                V relácii zaznelo ďalšie svedectvo matky dcéry s Wilsonovým syndrómom. Dievčatko je veľmi šikovné už prechádza na formu športového jazdenia.     Dievčatko sa snaží naučiť, ktoré cviky podľa mena zacvičiť, aby sa okrem držania tela na koníku aj na koníku aj usmievala, čím viac cvikov ovláda, tým menej pomoci potrebuje. Na hipoterapiu začala chodiť ako 15-mesačná, v 18- mesiacoch začala chodiť, zo začiatku ju to bavilo a na terapie sa tešila, potom prišla kríza, ale terapeut ju skvele namotivoval. Odmenou pre ňu bolo sedieť na koňovi.  Keby nebolo hipoterapie, tak podľa mamičky by nebola dobrá ani po mentálnej stránke, od jemnej motoriky sa odvíja aj mentálna stránka dieťaťa. Hipoterapia dievčatku pomohla vo všetkom.